Pravoslávna cirkevná obec Prešov

Vo svetle pravoslávnych ikon
V.

V 4. storočí, za čias panovania cisára Konštantína Veľkého, v živote Christovej Cirkvi nastáva nová epocha. Cirkev vychádza zo svojho núteného skrývania sa a široko otvára dvere okolitému pohanskému svetu. Väčší nával ľudí potreboval nové priestrannejšie chrámy, nový charakter slova (bohoslovia) i umenia (ikonografie). Symbolické vyobrazenia prvých dôb kresťanstva, ktoré patrili neveľkej skupine osvietených a ktoré boli pre nich svojím obsahom aj zmyslom jasné a pochopiteľné, stali sa pre týchto nových členov Cirkvi pochopiteľné menej. Aby bol pre nich jazyk umenia pochopiteľnejší, Cirkev začala vytvárať konkrétnejšie a jasnejšie umelecké vyjadrovanie. Takto sa začínajú tvoriť ikonografické kompozície, ktoré sa stali pre kresťanov teológiou vo farbách a ktoré sa časom stali ikonografickým originálom pre všetkých ikonopiscov až do dnešných dní. Napr. kompozície veľkých cirkevných sviatkov sú nám známe od 5. - 6. storočia.
Je známe, že cisár Konštantín a jeho matka svätá Helena postavili v Palestíne mnoho chrámov, najmä na miestach hlavných evanjeliových udalostí. V 4. - 5. storočí sa aj v nich objavujú monumentálne rozpisy - celé historické cykly udalostí zo Starého a Nového Zákona. V tom istom čase sa ustanovuje aj väčšina hlavných cirkevných sviatkov a v základných črtách k nim aj kompozície ikon.
No zmena, ktorá nastala v živote Cirkvi v 4. storočí, nebola len vonkajšia: tento čas veľkého víťazstva bol časom aj veľkých pokušení a skúšok. Svet prichádzajúci do Cirkvi prinášal so sebou svoj nepokoj a svoje pochybnosti (otázky), ktoré bolo potrebné prekonať a odpovedať na ne. Tento nový vzťah Cirkvi a sveta sa vyznačoval väčším rozšírením heréz, no aj najväčším rozkvetom kresťanského duchovného života. Ak do tých čias boli stĺpmi Cirkvi najmä mučeníci, tak teraz sa nimi stávajú prevažne svätí Otcovia, učitelia Cirkvi a tiež askéti - mnísi. Je to obdobie veľkých svätých ako Vasilij Veľký, Gregor Bohoslov, Ján Zlatoústy, Gregor Nysský, Antonij Veľký, Makários Egyptský a iní.
Rímske impérium sa stáva kresťanským, svet sa máličko ocirkevňuje, no práve z tohto sveta, z tejto kresťanskej ríše utekajú podvižníci do púšte. Skúsenosti podvižníkov a ich písomnosti sa dostávajú do celého kresťanského sveta. Bohoslovie (teoretické aj praktické skúsenosti askétov) z tohto obdobia sa stáva tým prameňom, ktorý kŕmi cirkevné umenie, usmerňuje ho a oduševňuje. Umenie stojí pred nevyhnutnosťou z jednej strany podať pravdy, ktoré obsahovali vtedajšie dogmatické formulácie a z druhej strany podať aj skúsenosti, konkrétne tieto pravdy prežité, t. j. duchovnú skúsenosť mníchov, podať živé kresťanstvo, kde sú dogma a život vyjadrením jeden druhého. Všetko toto bolo potrebné podávať nie málopočetným skupinám, ale ohromnej mase veriaceho národa. Aj Otcovia tejto epochy dávajú väčší význam výchovnej úlohe umenia. V 4. storočí - storočí rozkvetu teologického myslenia sa mnohí veľkí Otcovia Cirkvi vo svojej argumentácii odvolávajú na vyobrazenia ako na niečo, čo je vážne a dôležité, čo má nesmierny význam.
V každej dobe dávala Cirkev ikonám veľký význam. No uctieva a cení si ich nie pre ich umeleckú či estetickú hodnotu, ale ako element kázne, element zvestovania viery, element bohoslužobného a modlitebného života. Ikona je originálne vyznanie kresťanskej viery. Tento dogmatický charakter malo cirkevné umenie v každej dobe. Od 4. storočia vidíme dokonca príklady toho, že Cirkev pomocou ikon zápasí aj s herézami. Na falošné učenia odpovedá nielen svätootcovským učením, nielen duchovnými skúsenosťami veľkých askétov, no aj bohoslužbou a ikonami. Jednotlivé detaily, celé komplexy a cykly nástenného rozpisu dávajú do protikladu zdravé učenie Cirkvi a poblúdenia (falošné učenia). Napr. ako odpoveď na herézu Ária, ktorý učil, že Isus Christos nebol dokonalým Bohom, ale bol stvorením (učenie odsúdené 1. všeobecným snemom v r. 325 v Nikei), sa po stranách symbolu alebo priameho zobrazenia Isusa Christa dávajú písmená ? a ? (alfa a omega), podľa Christových slov z Apokalypsy: "Ja som ? aj ?, počiatok aj koniec, prvý aj posledný" (Zj 22, 13). Tieto písmená poukazujú na Božstvo Isusa Christa presne tak, ako to dogmou vyjadril Nikejský všeobecný snem. Efezský všeobecný snem v roku 431 odsúdil učenie Nestória, ktorý odmietol prijať učenie o zjednotení Božskej a ľudskej prirodzenosti v Osobe Isusa Christa a preto tvrdil, že Mária nebola Bohorodičkou a tak ju nazval Matkou človeka Isusa - Christorodičkou. Efezský snem vyhlásil Máriu Bohorodičkou (Theotokos). Odvtedy sa v Cirkvi objavuje ikona Bohorodičky, ktorá je obzvlášť slávnostná. Je to vyobrazenie Božej Matky sediacej na tróne s Isusom na kolenách a v obkolesení anjelov a každá jej ikona má odvtedy nadpis MP ?? - Matka Božia.
Cirkev prijímala formy, symboly aj mýty antického sveta, t. j. pohanské spôsoby vyjadrenia. No očisťuje ich a pocirkevňuje ich, napĺňa ich novým obsahom. Ako svätí Otcovia využívali vo svojej teológii pojmy a výrazy antickej filozofie, umenie Cirkvi prijalo lepšie tradície pohanského sveta. Prijalo za svoje prvky z umenia gréckeho, egyptského, sýrskeho, rímskeho a iných, pocirkevnilo všetko toto bohaté dedičstvo, priviedlo ho k plnosti vyjadrenia a zmenilo ho vo vzťahu k potrebám kresťanského učenia. Tento proces nie je vplývanie pohanského sveta na kresťanstvo, ale naopak, je to prevzatie toho z pohanského sveta, čo bolo skutočne dobré. Nebolo to preniknutie pohanských zvykov do Cirkvi, ale ich pocirkevnenie. Nebolo to znehodnocovanie kresťanského umenia pohanskými prvkami (formami, témami či technikou) a cez nich aj samotného kresťanstva, ale ich pokresťančenie.
V dobe Konštantína Veľkého boli dva hlavné prúdy, ktoré zohrali dôležitú úlohu pri formovaní cirkevného umenia: prúd helenistický - ten predstavoval v kresťanskom umení grécky antický duch a prúd sýrsko-palestínsky. Helenistický prúd bol charakteristický pre grécke mestá, napr. Alexandriu a predstavoval dedičstvo antickej krásy, harmónie, pocitu miery, pôvabu, rytmu a ladnosti. Jeruzalemské a sýrske umenie bolo nositeľom historického realizmu, niekedy naturalistického. Z každej tejto formy umenia Cirkev zobrala to, čo v nej bolo najpravdivejšie, originálne. Odbúrava hrubý naturalizmus sýrskeho umenia, ochraňuje však jeho realistickú a pravdivú ikonografiu, ktorá bola vytvorená na tých miestach, kde sa odohrávali udalosti evanjeliovej histórie. Z helenistického umenia odstraňuje Cirkev idealistickú ikonografiu, no ponecháva jeho zmysel pre harmonickú krásu, rytmus, pôvab, či niektoré umelecké metódy ako napr. obrátenú perspektívu.
V duchovnej oblasti Cirkev smerovala k tomu, aby jej umenie vychovávalo veriacich v tom istom duchu ako jej bohoslužby, t. j. podávalo ľuďom jedno učenie Cirkvi a posväcovalo ich prítomnosťou blahodate Svätého Ducha. Bol potrebný obraz, ktorý by predstavoval kázeň pre svet a ktorý by do sveta prinášal reálnu prítomnosť blahodate posväcujúcej tento svet. Už v 6. storočí bolo toto umenie vo svojich základných rysoch sformované. Je to práve to umenie, ktoré sa neskôr bude nazývať "byzantským umením" alebo "byzantským štýlom".
Obdobie 4. až 8. storočia sa v histórii Pravoslávnej Cirkvi označuje ako obdobie všeobecných snemov. Na týchto snemoch sa riešili otázky vieroučné, kánonicko-praktické (do života sa uvádzali pravidlá a normy cirkevného života), vykoreňovali sa nesprávne názory a samozrejme, na snemoch sa hovorilo aj o otázkach cirkevného umenia a zobrazovania.
Najvážnejšími všeobecnými (celocirkevnými) snemami, ktoré sa dotkli otázok cirkevného umenia, najmä otázky zobrazovania Spasiteľa - vteleného Boha, ktorá bola najvážnejšia a z ktorej vychádzali aj ostatné zobrazovania (Bohorodičky, svätých, sviatkov), boli Trullský (piato-šiesty snem, ktorý doplnil pravidlá k 5. a 6. všeobecnému snemu, r. 691, Konštantínopol) a druhý Nikejský (7. všeobecný snem, r. 787). Trullský snem vydal tri pravidlá, ktoré upravovali ikonografiu Spasiteľa: 73., 82. a 100.
Prvé pravidlo (73.) hovorí o tom, aby kresťania mali v úcte každé vyobrazenie čestného Kríža, pretože ním nám bola ukázaná spása. Treba si vážiť to, prostredníctvom čoho sme boli oslobodení od dávnej kliatby (otroctva hriechu od doby Adama).
Druhé pravidlo (82.) zakazuje zobrazovať Christa ako baránka na kompozíciách cirkevných sviatkov. Nebolo nič nezvyčajné vidieť v tej dobe ikony napr. Preobraženia či Bohojavlenia, na ktorých namiesto priameho zobrazenia Christa v tele človeka bol zobrazený baránok (dnes by sme si to nevedeli predstaviť, pripadalo by nám to asi aj smiešne). Snem prikazuje ikonopiscom, aby odvtedy zobrazovali Spasiteľa priamo (v ľudskom odeve, t. j. tele), pretože inak popierajú skutočnosť vtelenia, teda to, že Boží Syn prijal ozajstné telo človeka (o skutočnom vtelení svedčia mnohé cirkevné texty, napr. sviatku Christovho Roždestva /Narodenia/). Vtelenie bolo ozajstné a úplné, Boh prijal celú našu prirodzenosť okrem hriechu. Preto majú kresťania cez priame zobrazenie Božieho Syna v tele pochopiť Jeho pokoru a spomínať na Jeho život v tele - spomínať na Jeho spasiteľné skutky - utrpenie, vzkriesenie, vznesenie sa na Nebo.
Tretie pravidlo (100.) hovorí o odmietnutí Cirkvou všetkých zobrazení (umenia), ktoré vyvolávajú v ľuďoch nemravné túžby, rozvracajú rozum či klamú zrak. Toto pravidlo jasne rozlišuje cirkevné a svetské (napr. antické) umenie, ktorého cieľom bolo oklamať pozorovateľa, vyvolať v ňom emócie - rozkoš, žiadostivosť a pod. Cieľom cirkevného umenia bolo pozorovateľa priviesť do spoločenstva s Bohom - cez modlitbu, rozjímanie atď.
Možno povedať, že od doby Trullského snemu sa začínajú formovať tzv. ikonopisecké kánony a pravidlá, ktorých cieľom bolo uchrániť posvätné zobrazenia (ikony) od toho, aby do nich prenikli cudzie prvky poškodzujúce čistotu cirkevného učenia. Ikona je teológia v líniách a farbách, musí preto podávať presne také isté učenie ako slovne zapísané dogmatické formulácie, diela Otcov či bohoslužobné texty.
Najvážnejším snemom v histórii Cirkvi v otázkach cirkevného umenia bol siedmy všeobecný snem. Prečo ho bolo potrebné zvolať? Prečo musel riešiť otázky ikonografie? Príčinou bola heréza, nesprávne učenie - ikonoborectvo. Tento smer vo vnútri samotnej Cirkvi odmietal uctievanie ikon, považoval ho za modloslužobníctvo. Čo však viedlo ľudí - kresťanov, aby odmietali ikonografiu? Príčin bolo niekoľko.
V polovici 8. storočia považovala väčšina kresťanov, najmä vzdelaných, ikonografiu a cirkevné umenie za formu teologického vyjadrovania. Ikony mali svoje dôstojné miesto, najmä v bohoslužobnom živote Cirkvi. No už na začiatku 8. storočia na samom východe Byzancie (Malá Ázia, Blízky Východ) silnejú pozície moslimských krajín, silnie vplyv moslimskej kultúry a náboženstva aj na teritóriu samotnej Byzancie. Moslimovia odmietajú nielen ikony, ale akékoľvek zobrazovania človeka. Tento vplyv zasahuje aj kresťanských biskupov spomínaných oblastí a tí si postupne osvojujú odmietavý názor na ikony. Kalifovia (moslimskí vodcovia, kniežatá) nechávajú ničiť ikony v kresťanských chrámoch na územiach, ktoré predtým dobyli. Ikonoborectvu podľahli aj samotní byzantskí cisári - Lev III., Konštantín Kopronym a ďalší a tak ikonoborecké hnutie dostalo aj politický rozmer (ikonoborecká politika byzantských cisárov mala za cieľ akési prímerie s moslimskými a židovskými susedmi, sledovala získanie výhod, ktoré nikdy nedosiahla!). Nastalo ohromné ničenie ikon (cirkevného umenia) a prenasledovanie aj mučenie ich uctievačov. Ikonopiscom odtínali ruky, pálili prsty, ľuďom a mníchom rozbíjali hlavy, topili ich zašitých vo vreciach. V roku 754 bol zvolaný snem na podporu ikonoborectva a zúčastnilo sa ho 388 biskupov!!! Snem preklial (anatemizoval) všetkých, ktorí uctievajú ikony. No aj v tomto krutom čase Boh pozdvihol veľkých mužov - ochrancov svätých ikon: Jána Damaského, patriarchu Germana či Georgija Cyperského.
Okrem politickej príčiny vzniku ikonoborectva tu bola ďalšia, praktická: krajné a modlárstvo pripomínajúce praktiky uctievania cirkevného umenia, najmä ikon, zo strany "príliš zbožných" kresťanov. Tí nerozlišovali obraz a prvoobraz - uctievali nie osobu, ale predmet: dosku, farby, zlato, čo je prejavom modloslužobníctva. Dokonca niektorí kňazi zoškrabovali farbu a zlato z ikon do eucharistickej čaše a mysleli si, že tak Eucharistia získa "väčšiu blahodať". Mnohí zámožnejší a vyššie postavení kresťania si nechávali vyšiť ikony na odev, boli však viac na pohoršenie, než na duchovný rast iným. A preto mnohí vzdelaní kresťania začali popierať úctu k ikonám, keď videli takéto (až pohanské) formy ich uctievania.
A tak musela nastať teologická rovina tohto sporu, pretože odmietanie ikon bolo odmietaním viery v Božie vtelenie (príchod Spasiteľa, Božieho Syna, v tele), ktoré je základom cirkevného učenia. Bez vtelenia by nebolo kresťanstva. To si uvedomovali všetci, ktorí sa postavili na obranu ikon. Ikona (Isusa Christa) bola podľa nich zárukou (dôkazom) vtelenia, nie akéhosi zdanlivého, neúplného či mystického, ale reálneho a úplného. Odmietanie vtelenia bolo v očiach Cirkvi popieraním spasenia. Všetky tieto otázky vyriešil siedmy všeobecný snem.
Zápas o ikonu. To je základná črta zatiaľ posledného - siedmeho všeobecného snemu. Cieľom snemu bolo dať ikonoborcom nevyvrátiteľný teologický argument, ktorý by ich presvedčil o správnosti uctievania ikon ako dôkazu Božieho reálneho vtelenia. Snem bol zvolaný v dobe cisárovnej Ireny a predsedal mu patriarcha Tarasij (784-806). Konal sa v Nikei v roku 787.
Hlavným argumentom ikonoborcov bola myšlienka, že nie je možné robiť ikonu Spasiteľa. Hovorili, že obraz (ikona) a prvoobraz (Christos) musia byť tej istej podstaty, musia byť úplne totožné. Ak nemôžu byť totožné, obraz nemôže existovať. Ikona Christa, ktorú niekto napísal farbami, nemá nič spoločného so samotným Spasiteľom, preto tvrdili, že jediným možným obrazom Isusa Christa môže byť len Eucharistia. No ak by sme prijali tento názor, nemohol by existovať žiaden obraz - aj obraz napr. stromu nie je samotný strom, obraz človeka nie je človek, obraz rieky nie je rieka... Eucharistia nie je obrazom Christa, Eucharistia je predsa samotné Telo a Krv Christa.
Ďalším argumentom ikonoborcov bolo, že na ikone Christa je zobrazená len Jeho ľudská prirodzenosť (telo) a chýba na nej Jeho Božská prirodzenosť - videli tu nestoriánsku herézu (učenie o jednej prirodzenosti Christa - pravoslávne učenie hovorí o dvoch prirodzenostiach Christa - Božskej a ľudskej). Lenže snem v Chalcedone (4. všeobecný) striktne rozlišuje medzi pojmami osoba a prirodzenosť. Christos je jedna Osoba s dvomi prirodzenosťami, jeden Bohočlovek nie dvaja. A ikona nezobrazuje prirodzenosť, ale osobu.
Ikonoborci sa odvolávali aj na Sväté Písmo, o ktorom tvrdili, že v ňom niet takých slov, ktoré by umožňovali či podporovali písanie ikon Spasiteľa. No Christos neprikázal apoštolom ani písať, a pozrime - dnes máme od apoštolov 27 kníh Nového Zákona. To, čo oni písali pomocou čiernidla, to píšu ikonopisci farbami.
A tak otcovia snemu (bolo ich 367) vypracovali pravdivé pravoslávne chápanie uctievania ikon, odsúdili ikonoborectvo ako hroznú a smrtonosnú herézu, označili za falošný (necirkevný) predchádzajúci ikonoborecký snem (754), bod po bode rozobrali ikonoborecké učenie, dali odpovede na jeho východiská a sformulovali dogmu o uctievaní ikon.
Táto dogma znie: Zachovávame, nie ako niečo nové, všetky cirkevné tradície, ktoré boli pre nás ustanovené písomne či ústne. Jednou z nich je zobrazovanie ikon v súlade s udalosťami Evanjelia. Ikony nám pomáhajú k vytvoreniu pravej, a nie vymyslenej predstavy vtelenia Boha Slova (Božieho Syna) a k podobnému úžitku. Ak sa preto (ikony) ukazujú ľuďom, nepochybne (správne) im to (vtelenie) vysvetľujú. Akoby sme išli po kráľovskej ceste a v súlade s božským učením našich svätých Otcov a s tradíciou sobornej (všeobecnej) Cirkvi /keďže vieme, že toto je z Ducha Svätého, ktorý v nej prebýva/, so všetkou hodnovernosťou a po starostlivom uvážení ustanovujeme: Podobne ako vyobrazenie čestného a oživujúceho kríža umiestňujeme vo svätých chrámoch, na bohoslužobných nádobách a odevoch, na stenách, doskách, v domoch a pri cestách, tak (umiestňujeme) aj čestné a sväté ikony, písané farbami, či urobené z drobných kamienkov (mozaiky) alebo iného vhodného materiálu, ako napr. ikony Hospodina a Boha nášho Isusa Christa, Prečistej našej Vládkyne Presvätej Bohorodičky, tiež svätých anjelov, všetkých svätých a prepodobných mužov. Často sa stáva, že tí, ktorí sa pozerajú na ikony, pripomínajú si tých, ktorí sú zobrazení a uctievajú ich bozkom a poklonou, nie však úctou, ktorá patrí len Bohu; ide o úctu, ktorá sa dáva obrazu svätého oživujúceho Kríža, svätému Evanjeliu a iným posvätným veciam (napr.) kadením, postavením sviečok pred ne - podľa zvyku dávnych predkov. Pocta, ktorá sa dáva svätému obrazu, prechádza aj na ňom znázorneného a ten, kto sa klania ikone, uctieva tým bytosť zobrazenú na nej. Takto sa upevňuje učenie našich svätých Otcov, čiže tradícia sobornej Cirkvi, ktorá prijala Evanjelium a šíri ho vo všetkých končinách sveta.
Siedmy všeobecný snem vychádzal najmä z diela svätého Jána Damaského, ktorého tri listy na obhajobu ikon obsahujú všetky podstatné teologické východiská správneho uctievania ikon. Na počesť víťazstva správneho (pravoslávneho) učenia o ikonách sa v Cirkvi zasvätila prvá nedeľa Veľkého pôstu pamiatke "Obnovenia ikon", ktorú otcovia nazvali "Víťazstvo pravoslávia".
Správne uctievanie ikon je teda presne vymedzené. Klaniame sa iba Bohu, ikonám dávame zbožnú úctu, ktorá prechádza z obrazu na prvoobraz. Predstavme si, že stojíme pred ikonou prepodobného Serafima Sarovského. Ikona je jeho obraz. No pri modlitbe, bozku, zapálení sviečky či poklone pred ikonou mysľou prechádzame na v nebi žijúceho prepodobného Serafima. Ikona je teda mostom k samotnému Serafimovi - prvoobrazu, podľa ktorého je urobených množstvo obrazov - ikon. Ak by sme uctievali len ikonu, a nemysleli na živého (svätého, Bohom osláveného, v nebi prebývajúceho) svätca, skĺzli by sme k modloslužbe. Veď aj matka, ktorá má syna veľmi ďaleko, keď pozrie na jeho fotku, nemyslí na papier, farby fotografie, ale myslí na svojho živého syna, modlí sa za neho a keď bozká fotografiu, bozká ju, akoby bozkala priamo svojho syna. Fotografia je pre ňu len prostriedkom k myšlienkam na samotného syna.
Obdobie ikonoborectva bolo veľmi kruté. Hoci správna viera zvíťazila, Cirkev prišla o tisíce ikon, z ktorých niektoré pochádzali z apoštolských dôb. Pravoslávie prišlo aj o mnoho svätých ostatkov, ktoré ikonoborci pálili a ničili rozličnými spôsobmi - vyhadzovali do mora, priepastí, drvili na márne kúsky. No tak, ako po ťažkom období mučeníkov (prvé tri storočia) prišlo obdobie oslavy kresťanstva za čias Konštantína, tak po ťažkom období ikonoborectva prichádza zlatý vek byzantskej ikony, ktorý trval až do zániku Byzantskej ríše (1453).

Protodiakon Ján Husár