Pravoslávna cirkevná obec Prešov

VŠEOBECNE O PRAVOSLÁVNEJ CIRKVI

Pravoslávna cirkev sama seba nazýva jednoducho "Cirkev", podobne ako Gréci používali v starých dobách slovo "kresťan", keď hovorili o pravoslávnych. Je to z toho dôvodu, že východná Pravoslávna cirkev je organicky tou obcou, to jest eklésiou, ktorá má svoj počiatok v Jeruzaleme v deň Päťdesiatnice pri zoslaní Svätého Ducha. Táto obec zostala nezmenenou počas celej histórie na mnohých miestach spomínaných v Novom Zákone. Pravoslávna cirkev nemusí vydávať svedectvo o svojej historickej pravosti: ona je bezprostredným predĺžením Cirkvi apoštolskej doby.
Zodpovedá Pravoslávna cirkev dnes tej predstave, ktorú poznáme z Nového Zákona a spisov apoštolských mužov o obci apoštolských dôb? Zodpovedá jej do tej miery, do akej dospelý človek zodpovedá svojej fotografii urobenej v detstve. Nehľadiac . na rozvoj, podľa svojej podstaty a ducha je Cirkev v 21. storočí tá istá, akou bola od samého začiatku.
Príchod Isusa Christa, "keď prišla plnosť času"(Gal 4, 4), bol udalosťou spojenou s určitým termínom - od nej sa začína počítanie našej doby (Mk 1, 15). A Zostúpenie Svätého Ducha "pri naplnení zasľúbeného" bolo tiež udalosťou spojenou s určitým termínom, jedinečnou historickou udalosťou (Sk 1,4). Pre Cirkev to znamenalo zostúpenie "moci zhora" a "Ducha pravdy" (Lk 24, 49; Jn 16.13). Keď sa o toto opierame, veríme, že v činnosti Cirkvi a obcí vzniknutých neskôr podlá ich viery prebýva milosť Svätého Ducha. "Keď však príde On, Duch pravdy, uvedie vás do všetkej pravdy," takýto bol sľub Christa (Jn 16,13). Po splnení tohto sľubu apoštol dáva práve "Cirkvi živého Boha" názov "stĺp a základ pravdy" (Tim 3,15).
Christos mal tak Božskú ako aj ľudskú prirodzenosť - a takáto je aj Cirkev. Podľa svojej ľudskej podstaty je Cirkev vystavená rôznym skúškam, ale má útechu v sľube: "Postavím si Cirkev a brány pekelné ju nepremôžu" (Mt 16.18). To znamená, že hoci búrky času môžu trhať ľudskú podstatu Cirkvi, nemôžu zničiť Cirkev. Ona vydrží, kým Božím riadením vo svete nenastane parúzia, čiže druhý príchod Isusa Christa. Do tejto doby bude ako ochranca viery trvať Cirkev zbudovaná v prvý deň kresťanskej Päťdesiatnice, zachovávajúca apoštolské kňazstvo, Eucharistiu a iné sväté Tajiny, a tiež všeobecnú skúsenosť Cirkvi - svätú Tradíciu.

ISUS CHRISTOS JE JEDINOU HLAVOU CIRKVI

Veríme, že jedinou hlavou Cirkvi je Isus Christos. V Christovi je Cirkev svätá, lebo je posvätená vykupiteľským dielom Isusa Christa, ktorý je v nej stále prítomný. V Cirkvi pôsobí Svätý Duch, ktorý ju vedie a nás nabáda k bohumilému životu. Pravoslávna cirkev je teda vnútorne riadená Svätým Duchom a navonok v zhode s učením Isusa Christa a apoštolov podľa svojej tradície je riadená biskupmi. Biskupi z moci Cirkvi - cirkevného učenia a vôle veriacich, odovzdávajú určitú právomoc v riadení Cirkvi kňazom, diakonom.
Každý pravoslávny biskup má rovnakú duchovnú právomoc od apoštolov. Predsa však biskupi majú aj tituly: arcibiskup, metropolita, patriarcha alebo pápež, takýto titul má napríklad patriarcha alexandrijský či v súčasnosti v nejednote s Pravoslávnou cirkvou rímsky pápež. Tieto tituly sú dávané biskupom Cirkvou pre označenie väčších administratívnych práv alebo cirkevného vyznamenania za obetavú prácu v Cirkvi.
Pravoslávna cirkev na celom svete je jedna, lebo má jednotné učenie. Je však podelená podľa území podobne ako národy, ktoré vytvárajú jednotlivé štáty. Jednotlivé správne celky Cirkvi nazývame autokefálnymi - samostatnými alebo autonómnymi - samosprávnymi pravoslávnymi Cirkvami. To znamená, že každá autokefálna Cirkev má po úradnej stránke svojho predstaveného a nepodlieha pod patriarchu, metropolitu či arcibiskupa, ktorý žije v inom štáte. Neznamená to však, že v každom štáte, kde sú pravoslávni veriaci, majú svoju cirkevnú samostatnosť. Častokrát podľa cirkevného života - misijného účelu podliehajú pod patriarchu alebo metropolitu v inom štáte.

NAJVYŠŠÍ ORGÁN CIRKVI

Najvyšším orgánom v Pravoslávnej cirkvi je všeobecný snem (sobor), t.j. zbor biskupov a iných delegátov z každej autokefálnej a autonómnej Cirkvi. Pravoslávna cirkev pozná zatiaľ sedem všeobecných snemov.
Rozhodnutie snemu je pre každého kresťana záväzné vtedy, keď toto rozhodnutie prijme a v svojom živote uskutoční Pravoslávna cirkev. To znamená, že nie snem je nadriadený orgán Cirkvi, ale Cirkev používa snem ako jeden z prostriedkov, ktorým vyjadruje svoje učenie a rieši v živote Cirkvi zložité otázky, prípadne problémy.

PRAVOSLÁVNA CIRKEV NA SLOVENSKU

Pravoslávna cirkev je vedená Duchom Svätým (Jn 16, 13), ktorý k tejto službe zvláštnym spôsobom ustanovil biskupov (Sk 20, 28). Každý pravoslávny biskup má rovnakú duchovnú právomoc od apoštolov. Biskupi na základe rozhodnutia Cirkvi odovzdávajú určitú duchovnú právomoc v riadení Cirkvi kňazom, diakonom a v určitých otázkach správy aj členom jednotlivých rád pôsobiacich v orgánoch Cirkvi (Ústava, článok 12 - 18 a k nim Vykonávacie predpisy).

Organizačná štruktúra Pravoslávnej cirkvi na Slovensku.

Pravoslávna cirkev na Slovensku je bytostnou súčasťou autokefálnej (samostnanej) Pravoslávnej cirkvi v českých krajinách a na Slovensku, je v nej plnosť jednej, svätej, všeobecnej a apoštolskej Cirkvi Christovej.
Najvyšší vieroučný, ústavodárny, správny a cirkevnokánonický orgán Cirkvi je Snem, ktorý je zložený z biskupov, kňazov a laikov. V čele Pravoslávnej cirkvi v českých krajinách a na Slovensku je metropolita, ktorý s Posvätnou synodou - biskupmi vykonáva plnú duchovnú správu Cirkvi. Predsedom Posvätnej synody je metropolita českých krajín a Slovenska. Môže ním byť arcibiskup pražský alebo arcibiskup prešovský (Ústava, čl. 1 - 4).
Po administratívno-právnej stránke Pravoslávna cirkev na Slovensku je samostatný právny subjekt. Má svoje ústredie v Prešove, kde sa nachádza Metropolitná rada, ktorej predsedom je arcibiskup prešovský. Členmi Metropolitnej rady sú: eparchiálni biskupi, pomocní biskupi, ak sú, traja delegáti z každej eparchie, dekan Pravoslávnej bohosloveckej fakulty a zástupca Bratstva pravoslávnej mládeže na Slovensku. Pravoslávna cirkev na Slovensku má dve eparchie - biskupstvá, v Prešove a Michalovciach, v ktorých sú organizačne začlenené cirkevné obce (Ústava, čl. 23 a čl. 8). Eparchie - eparchiálne rady pre svoju administratívnu správu majú zriadené arcidekanáty a dekanáty.

Dejiny

Pravoslávna cirkev na Slovensku má hlboké historické korene siahajúce k prvopočiatkom kresťanstva na území strednej Európy. Už pred 9. storočím prenikali na naše územie rôzne kresťanské prúdy z podunajskej oblasti, európskeho juhu, juhozápadu a západu. S istotou môžeme tvrdiť, že tu pôsobili misionári z Grécka, Vlách /severnej Itálie a Jadranu/ a z Nemecka. Nemecká - franská misia ohrozovala samostatnosť Veľkej Moravy, ktorej súčasťou bolo aj územie dnešného Slovenska. Obyvatelia Veľkomoravskej ríše nerozumeli ich reči a latinským bohoslužobným textom, a preto takúto misiu pokladali za neprijateľnú.
Veľkomoravské knieža svätý Rastislav po porade so svojimi veľmožmi požiadal byzantského cisára Michala III., aby poslal na Veľkú Moravu učiteľa a biskupa takého, ktorý by učil národ jeho vlastným jazykom. Cisár Michal III. poslal po porade s patriarchom sv. Fótiom v roku 863 na Moravu svätých bratov Konštantína a Metoda. Obaja dobre poznali reč Slovanov a mali už skúsenosti z misie u Chazarov a mohamedánov. Konštantín bol učený filozof, básnik, teológ, ktorý pre Slovanov zostavil písmo a do slovanského jazyka preložil Sväté Písmo a bohoslužobné texty.
Metod bol zasa znalý v práve, administratíve a v posledných rokoch pred príchodom na Veľkú Moravu usilovne študoval teológiu a Tradíciu Pravoslávnej cirkvi. Obaja bratia sa so svojím sprievodom zásadne pričinili o christianizáciu Veľkej Moravy. Dobre tu zorganizovali život samostatnej Cirkvi a založili cirkevnú školu, ktorá vychovala vyše 200 žiakov a pripravila ich na diakonskú, kňazskú a biskupskú službu v Cirkvi.
Pravoslávna cirkev na Slovensku je priamou nositeľkou a pokračovateľkou cyrilometodskej misie, lebo v plnosti zachováva a chráni učenie, ktoré k nám svätí bratia Cyril a Metod priniesli. Aj napriek tomu, že po smrti svätého Metoda v roku 885 boli žiaci svätých Cyrila a Metoda z Veľkej Moravy vyhnaní, národ si svoju vieru a cyrilo-metodskú tradíciu zachoval. Stalo sa tak najmä na teritóriu východného Slovenska a terajšej Zakarpatskej oblasti Ukrajiny, ktoré v minulosti spolu tvorili jeden územný spoločenský celok a boli súčasťou Mukačevskej eparchie a Uhorska.

Keďže územie Slovenska viac ako tisíc rokov bolo súčasťou Uhorska, aj dejiny Pravoslávnej cirkvi na Slovensku máme študovať v kontexte dejín Uhorska. Vieme, že v Uhorsku okrem Maďarov žili aj Slováci, Rusíni (Valasi), Rumuni, Srbi, Chorváti, Dalmatínci, Slavonci, Nemci, Gréci, neskôr za čias Rakúsko-Uhorska aj Poliaci a iní. Mnohí z nich vyznávali pravoslávnu vieru, preto aj tvorili jednu Cirkev.
O dobe založenia Mukačevskej eparchie historici nemajú jednotný názor. Niektorí, ako napríklad archimandrita Vasilij Pronin, sú tej mienky, že Mukačevská eparchia bola jedna z takzvaných siedmych panónskych eparchií založená svätým Metodom (Gavriil, 1999, s. 9).
S istotou však možno povedať, že Metodoví žiaci z Moravy odišli do Bulharska, ktoré v tom čase zaberalo podstatnú časť dnešného Rumunska. Bulharské hranice tvorili rieky Tisa, Maraša, Dnester (Teichová, 1968, s. 225). No podľa ruských historikov Bulharská ríša siahala až na oblasť dnešnej Zakarpatskej oblasti Ukrajiny (Vavilov, 1952, s. 411 - 414).
V každom prípade na sever od rieky Maraša a na Potisí žilo mnoho Slovanov. O Potisí historici nemajú jednotný názor, do akej miery bolo súčasťou Veľkej Moravy (Havlík, 1960, s. 60 - 67). Avšak je isté, že Svätoplukov rozkaz o zákaze slovanskej bohoslužby nemal dopad na územie mimo Veľkej Moravy. Cieľom cyrilo-metodskej misie bola christianizácia Slovanov, preto Metodovi žiaci v Bulharsku sa nezameriavali len na dvor cára Borisa, ale slovo Božie hlásali všade tam, kde žili Slovania. Tu v blízkosti veľkomoravských hraníc zakladali monastiere a ustanovovali biskupov, ktorí mohli riadiť Cirkev nielen na území Bulharska, ale aj na území Veľkej Moravy, ktorá sa v skorom čase rozpadla a stala sa súčasťou Uhorska. Práve na Potisí, Zakarpatsku a severozápadnej časti dnešného Rumunska, ktoré sa stali časťou Uhorska, existovala takzvaná "marchia Ruthenorum", na čele ktorej stál Imrich, syn uhorského kráľa Štefana I., nazývaný ako "dux Ruizorum". Dozvedáme sa o tom zo životopisu Konráda, biskupa salzburgského (1128 alebo 1131) (VladimiRus, 2004, s. 26). Do tejto marky patrili teritóriá, ktoré už v 13. storočí poznáme ako komitáty Šarišský, Zemplínsky, Užský a Berehovský (Kadlec, 1920, s. 7). Komitáty boli neskôr premenované na župy. Samotné mesto Užhorod bolo známe už v 9. storočí (Procházka, 1967, s. 621). Tu boli monastiere podobné mukačevskému, v ktorom žil a svoju eparchiu spravoval biskup. Konkrétne prvá doložená správa o existencii mukačevského monastiera svätého Nikolaja je z roku 1360, kde knieža Feodor Korjatovič daruje monastieru nehnuteľnosti. Ide tu o dar, nie o založenie monastiera (Pronin, 2005, s. 461).
Tu teda bola živá slovanská Cirkev. Významný ruský historik Golubinskij vo svojom diele Istorija Ruskoj cerkvi hovorí, že knieža svätý Vladimír privolal do Kyjeva kazateľov z Uhorskej Rusi (Pahirja, 1994, s. 10).
Oblasť východného Slovenska a Zakarpatska mohla byť spravovaná aj biskupom z neďalekého poľského mesta Przemysla. Vieme, že v roku 1219 tam žil biskup Antonij (Alexandrovič, 2007, s.96). Netreba však zabúdať, že vo východnej časti Veľkej Moravy ešte za čias Svätopluka mohli v slovenských horách existovať slovanské monastiere, kde igumeni sa nepodriadili Svätoplukovmu rozkazu a bohoslužby konali aj ďalej slovansky. Mohlo tak byť v Egeri, kde v roku 1047 vo Vathovom povstaní bol zabitý latinský protibiskup Buldus, ktorého národ neprijal (VladimiRus, 2004, s. 138).
Teritórium dnešného Rumunska, ako sme hovorili, z veľkej časti bolo súčasťou Bulharskej ríše, kde žilo mnoho Slovanov, preto sa tam dlho používala slovanská bohoslužba. Samotné cyrilské písmo pre rumunský jazyk bolo používané ešte v 19. storočí (Petrica, 1981, s. 36). Čiže z teriória Zakarpatska a Potisia alebo južného Poľska v tomto kritickom období pravoslávni biskupi mohli duchovne spravovať pravoslávnych veriacich na území dnešného Slovenska.
V Uhorsku jednotlivé pravoslávne cirkevné obce a eparchie spočiatku patrili do Konštantínopolského patriarchátu. Neskôr po udelení autokefality Srbskej pravoslávnej cirkvi v roku 1219 (Kašič, 1969, s. 26) postupne ako sa srbský národ sťahoval pred Turkami na sever do Uhorska a zakladal tam nové cirkevné obce, Srbská jurisdikcia naberala väčší priestor a význam v uhorských dejinách. Zvlášť to potvrdzuje skutočnosť, že podľa dohody uhorského kráľa Žigmunda východnú časť Uhorska, kde žilo slovanské obyvateľstvo, spravoval srbský vojvoda Štefan Lazarevič v rokoch 1426 - 1427 a po ňom jeho synovec despot - vojvoda Georgij Brankovič v rokoch 1427 - 1439 (Gavriil, 1999, s. 12).
Na teritóriu dnešného Slovenska sa pravoslávie zachovávalo najmä v horských oblastiach a vzdialených miestach od centier vtedajšej prozápadne vládnucej moci.
Od 14. storočia Pravoslávie tu bolo zvlášť posilnené valašskou kolonizáciou. Valasi boli zväčša Slovania, ktorí po hrebeňoch Karpát prišli na Slovensko z územia dnešného Rumunska. V súvislosti s tým valachov nachádzame na území Zakarpatska, Zemplína, Šariša, Spiša, Liptova, Oravy, Gemeru, Horehronia, Hontu a Novohradu. Podľa cirkevnej príslušnosti historické dokumenty o nich hovoria ako o starovercoch, schizmatikoch, teda nie rímskokatolíkoch, preto neplatili ani rímskokatolíckym biskupstvám alebo kláštorom cirkevnú daň. Žili podľa tak zvaného valašského práva. V súvislosti s tým významný slovenský historik P. Ratkoš hovorí: "Uhorská šľachta už r. 1465 oslobodila osadníkov na valaskom práve od platenia štátnej dane ("lucrum camerae-tributum") a toto ustanovenie bolo porušené až v čase tureckej expanzie. Podobne tiež valaské obyvateľstvo, ak bolo schizmatické, oslobodzovali od platenia cirkevného desiatku snemové uznesenia z konca 15. stor. (1495 : 45 a 1500 : 29). Pritom išlo hlavne o rumunské, srbské, ruské - pod ruským treba rozumieť rusínsko-ukrajinské etnikum ( poznámka naša) i slovenské pravoslávne obyvateľstvo, od ktorého vynucovali dávky svetskí nájomníci cirkevného desiatku. Nešlo o desiatu časť úrody ako u obyvateľstva na zvykovom či emfyteutickom práve, ale iba o päťdesiatinu (2 %) z dobytka..." (Ratkoš, 1965, s. 139).
Termín Rusín sa užíval nielen na označenie národnosti, ale aj pravoslávneho greko-východného vyznania. Vo východoslovenskom regióne, napríklad v hovorovej reči, stretávame ešte dodnes pomenovanie "Rusnak" na označenie ľudí patriacich k východnému obradu a to bez rozdielu národností. Podobne sviatky podľa juliánskeho kalendára sú nazývané "ruské sviatky". Častokrát bolo možné stretnúť aj termín "ruska vira", "ruskyj čelovik".V regióne severovýchodného Uhorska neznamenalo to, že ide o takzvaného "velikorosa" - veľkorusa, ale o "malorosa". Týmto pojmom boli označovaní dnešní Ukrajinci, obyvatelia Haliča, Zakarpatska išlo teda o človeka, ktorý patrí do východoslovanskej vetvy a je pravoslávny. Názorný obraz tejto problematiky vidíme v zborníku Fr. Pestyho z roku 1864-65, ktorý v preklade profesora Petrova hovorí o východoslovenskej obci Žakarovce, čítame: "...Usadili sa tu z rozličných miest pravoslávni (gőrőg nem egyesult - gréckej nezjednotenej viery) Rusíni (ruthének), ktorí aj teraz sa nazývajú Rusnáky (rusznákok), hoci sú už rímskokatolíci. Podp.: rím.-kat. farár Scholik." (Petrov, 1927, s. 124).
V 15. a 16. storočí pravoslávne chrámy nachádzame na Horehroní, Gemeri, v Honte. Napríklad na Muránskom hrade chrám svätého Nikolaja, Telgárt, Šumiac, Pohorelá, Heľpa, Závadka nad Hronom, Polomka, Bacúch, Beňuš, Rejdová, Dobšiná, Vernár. V čase vpádu husitov, reformácie a protireformácie pravoslávni veriaci častokrát boli nazývaní staroverci (Fillo, s. 97 - 106), boli donucovaní zmeniť vierovyznanie. (Bližšie o zápase reformácie a protireformácie pozri Čaplovič, D. ed.: Problematika cirkevných dejín 1517 - 1681 na Slovensku (v Uhorsku). (Bratislava : Veda 2001. 147 s.147)
Tých, ktorí zostávali stále pravoslávni, neskôr Rakúsko-uhorská vrchnosť nazývala Griechisch nicht unirte Kirche (Grécka nezjednotená cirkev) a nariadením z 29. 11. 1864 Griechisch Orientalische Kirche - Grécka východná cirkev (Michael, metropolita, s. 2). V oficiálnom katalógu konštantínopolského patriarchu Taxis ton thronon tis orthodoxu anatolikis ekklisias vydanom v roku 1855 táto Cirkev má pomenovanie Rakúska pravoslávna cirkev (Pamětní spis, s. 13). Mala sídlo v Sremských Karlovciach, teda išlo o Srbskú pravoslávnu cirkev riadenú metropolitom. Jej historické sídlo arcibiskupstva sa najprv nachádzalo v meste Peč.
Pod vplyvom invázie Turkov sa v roku 1690 patriarcha Pečský Arsenije III. (Crnojevič) presťahoval so štyridsaťtisíc pravoslávnymi Srbmi do Rakúsko-Uhorska. Zdržiaval sa na viacerých miestach, najmä v Budíne, Komárne a vo Viedni, kde aj 27. 10. 1706 zomrel.
V roku 1727 Karol IV. sa usiloval, aby belehradský metropolita Mojsej (Petrovič) bol najvyšším predstaviteľom srbskej Cirkvi. Preto dostal titul "Mojsej Petrovič, prvý Božou milosťou arcibiskup a metropolita belehradský Srbska, Uhorska, Slavonska, Chorvátska, Srému, Banatu Temešvarského a Kráľovstva Vlašského a radca Jeho Najjasnejšieho Veličenstva" alebo ako "arcibiskup a metropolita belehradský a celého kresťanstva pod vládou Jeho Jasnosti cisára Rímskeho" (Kašič, 1969, s. 226). Z toho je vidno, že pravoslávni veriaci v Uhorsku, teda vrátane Slovenska, cirkevno-právne boli súčasťou Srbskej pravoslávnej cirkvi.
Podľa rozhodnutia cirkevného a národného snemu konanom v roku 1722 v Novom Sade za prítomnosti Mojseja Petroviča po jeho smrti má ústredie srbskej Cirkvi préjsť do Sremských Karloviec, čo sa tak aj stalo (Kašič, 1969, s. 226).
Podľa schematizmu karlovackej metropolie vydanom v roku 1910, kde sa uvádza stav Cirkvi z roku 1905 na teritóriu dnešného Slovenska, pravoslávni veriaci žili takmer vo všetkých väčších mestách západného a stredného Slovenska. Napríklad v Komárne a Trnave mali aj svoj chrám. V Komárne prvý drevený chrám bol už v roku 1511. Určité skupiny pravoslávnych veriacich žili v mestách Lučenec, Halíč, Fiľakovo, Ipolské Šiahy, Palanka, Levice, Dolný Kubín, Tvrdošín, Děkýš, Piarg, Sebechleby, Maria Nostra, Nemecká Ľupča, Lužná, Ružomberok, Modrý Kameň, Žeľovce, Hlohovec, Mestečko, Bojná, Tovarníky, Horné Krškany, Paňa, Ujlak, Veľké Bošany, Piešťany, Tornok, Šaly, Krakovany, Nové Mesto nad Váhom, Vrbové, Nitra, Gajare, Uhorská Ves, Smolenice, Jastrabie, Žitná, Bratislava, Ilava, Trenčianska Teplá, Brodno, Prečín-Lehota, Mníchová Lehota, Bytčica Nezbud-Lúčka, Teplička, Trenčín, Slovenská Ľupča, Hriňová, Ostroluka, Sása, Banská Bystrica, Zvolen. Pravdepodobne aj v týchto mestách sa aspoň príležitostne konali bohoslužby. Podľa tohto schematizmu pravoslávni veriaci žili v župách: užhorodská, zemplínska, novohradská, komárňanská, bratislavská, zvolenská, nitrianska, trenčianska, liptovská, oravská a hontianska (Pamětní spis, s. 15).
Humenská grófka Anna Drugetová v snahe zlikvidovať Pravoslávie na území východného Slovenska a Zakarpatska zvolala na deň 24. apríla 1646 do svojho zámku v Užhorode vybraných duchovných zo svojho panstva. Bol tu prítomný aj jej brat egerský latinský biskup barón Juraj Jakušič de Orbova. Tu bola vyhlásená Užhorodská únia (Vladimirus de juxta Hornad, s. 474 - 475). Nebol tu však prítomný mukačevský biskup Vasilij Tarasovič (Haraksim, s. 12 - 13). Táto únia s Rímom potom dostala oficiálny názov Gréckokatolícka cirkev a bola postupne mocensky a násilne presadzovaná, o čom svedčia aj mnohé vzbury, napríklad povstanie vedené mníchom Sofróniom v 60.-tych rokoch 18. storočia v oblasti Marmaroša (Gavriil, 1999, s. 20).
J. M. Korabinský vo svojom lexikóne vydanom v roku 1786 uvádza zoznam chrámov v jednotlivých obciach Uhorska. Podľa tohto zoznamu na teritóriu dnešného Slovenska bolo 11 uniatských chrámov a 175 pravoslávnych - podrobnejšie pozri Horkaj, s. 45 - 46. Pravoslávne chrámy boli aj naďalej stavané, tak napríklad podľa listiny z 27. 10. 1835 zo Štátneho archívu v Košiciach boli robené zbierky na výstavbu pravoslávneho chrámu "pro graeco non unito" (pre grécky neuniatský) v obci Livov, okres Bardejov (Gerka, 1998, s. 19). Majetok Pravoslávnej cirkvi pozemnoknižne bol však postupne prevádzaný na Gréckokatolícku cirkev.
V niektorých obciach východného Slovenska chrámy postavené v 18. a 19. storočí boli zaknihované na Gréckokatolícku cirkev až po roku 1990 (napríklad Kečkovce, Jarabina, Soboš).
Hoci Pravoslávie administratívne bolo potláčané, v národe stále žilo. Veriaci ľud pri bohoslužbách používal pravoslávne bohoslužobné texty, ktoré vyjadrujú učenie pravoslávnej viery. Taktiež v bohoslužobných textoch bol vždy nazývaný pravoslávnym. Lásku k Pravoslávnej cirkvi a jej tradíciu vštepovali ľudu aj národní buditelia a osvetoví pracovníci A. Dobrjanskij, A. Duchnovič, A. Pavlovič, J. Stavrovskij-Popradov, A. Mitrak, A. Kralickyj, J. Fencik, J. Rakovskyj a ďalší. Značný vplyv tu mali aj tí, ktorí hľadali väčšiu možnosť pracovať v slovanskom prostredí, preto odišli do Ruska. V svojej korešpondencii predstavovali iný svet Slovanov, ako bol známy v Rakúsko-Uhorsku. Takými boli napríklad I. Orlaj, P. Lodij, M. Baluďanskij, J. Huca-Venelin (podrobnejšie: Vlastivedný slovník Rusínov-Ukrajincov - Prešovsko. Prešov : Zväz Rusínov-Ukrajincov Slovenskej republiky, 1999).
Spomedzi slovenských buditeľov s Pravoslávím bol blízko spätý Pavol Jozef Šafárik, Ján Čaplovič, Ľudovít Štúr, ktorý mal čulé styky najmä so Srbmi, ale i s ruským pravoslávnym duchovným prot. Michailom Rajevským pôsobiacim pri ruskom veľvyslanectve vo Viedni, ktorý s ním rozoberal otázky Slovákov, uhorských Rusínov a pravoslávnych Srbov (Matula 1973, s. 376). O vzťahu Ľ. Štúra k Pravoslávnej cirkvi najvýstižnejšie vypovedá jeho dielo Slovanstvo a svet budúcnosti (Slovanský inštitút medzinárodných štúdií Bratislava, 1993, 174 s.).
Ďalšími obdivovateľmi pravoslávia boli J. Kollár, J. M. Hurban, J. Francisci, S. H. Vajanský, J. Záborský, S. Tomášik, historik F. V. Sasínek a ďalší. Všetci videli v Pravoslávnej cirkvi oporu pre zachovanie slovanskej identity a budúci všestranný rozvoj slovenského národa. Z tohto obdobia pochádza aj prvý pravoslávny katechizmus v slovenskom jazyku, ktorý spracoval Jozef Podhradský pôsobiaci ako pedagóg v Srbsku (B.-a 1969, 117-124 s.). Medzi Čechmi a Slovákmi v tom čase bol taktiež dobre známy, z ruštiny preložený, Obšírný křesťanský katechismus pravoslávno-katolické východní církve v původním jazyku proskoumaný a schválený svatou řídicí Synodou (Praha 1887, 110 s.)
Slovenskí národní buditelia koncom 19. a začiatkom 20. storočia mali čulé styky s českými národnými buditeľmi (napríklad Palacký, Rieger, Erben a ďalší) ako aj s Pravoslávnou besedou v Prahe založenou v roku 1903. Pravoslávne bohoslužby v Čechách sa začali konať ruskými duchovnými v chráme svätého Mikuláša v Prahe na Staromestskom námestí už v roku 1874 (Aleš, 1998, s. 35) a v Mariánskych Lázních (chrám 1902) (Jakovljevič, s. 134), v Františkových Lázních v roku 1875 (chrám 1889) a Karlových Varoch (chrám 1888).

Koncom 19. a začiatkom 20. storočia na území najmä východného Slovenska a Zakarpatska nastáva náboženská a národná obroda. Na Slovensko z Ameriky a čiastočne aj z Ruska sa vracajú vysťahovalci, ktorí spoznali dejiny Pravoslávnej cirkvi a rozhodli sa pre návrat do Pravoslávia. V Amerike bol ich iniciátorom otec Alexij Toth, bývalý pedagóg na Gréckokatolíckom seminári v Prešove v rokoch 1879 - 1889, ktorý pricestoval do USA v októbri 1889. (Gerka, 2004, s. 10 - 16).
Jednou z veľmi vážnych a základných príčin aktivity národných buditeľov za čias Rakúsko-Uhorska na území Čiech, Slovenska a Zakarpatska bol Bachov absolutizmus, násilná maďarizácia a ponemčovanie Slovanov. To pre slovanské obyvateľstvo znamenalo stratu duchovnej, kultúrnej a náboženskej identity. Keďže Slovania sa zákonite vzpierali takejto politike Rakúsko-Uhorska, boli považovaní za nepriateľov monarchie. Preto sa organizovali a hľadali jednotu s ostatným slovanským svetom, najmä s Ruskom a Srbskom. A tak boli označovaní za pánslavov, rusofilov a nepriateľov ríše.
Nepriatelia pravoslávia v Rakúsko-Uhorsku robili všetko pre to, aby na teritóriu severovýchodnej časti ríše nemohla vzniknúť organizovaná Pravoslávna cirkev pod zámienkou, že ide o politické zbližovanie sa národa s cárskym Ruskom. Rakúsko-Uhorsko sa obávalo masového prechodu do Pravoslávnej cirkvi.
Preto najmä po revolučných rokoch 1848 a následnom zakladaní slovanských národných matíc, po Všeslovanskom zjazde v Prahe a šírení myšlienok Slovanskej vzájomnej jednoty štátna moc Rakúsko-Uhorska videla v túžbe veriacich po obnove pravoslávia prvý základný krok k budovaniu jednoty s cárskym Ruskom. Značný podiel na tom mohlo mať aj dielo Ľudovíta Štúra Slovanstvo a svet budúcnosti. Preto aj snaha Adolfa Dobrianského o vytvorenie autonómnej oblasti pre severovýchodnú časť ríše bola pre Rakúsko-Uhorsko neprijateľná. Pravda je i to, že Rusko podporovalo národnú obrodu Slovanov, napríklad spomínaný ruský duchovný prot. Michal Rajevskyj a Adolf Dobrjanskyj boli aktívnymi členmi Matice slovenskej v Martine a Obščestva sv. Jána Krstiteľa v Prešove a ďalších osvetových ustanovizní (porov. Vlastivedný slovník, 1999, s. 116 - 117 a 287 - 288).
No pravoslávnym veriacim nešlo o ruského cára v ďalekom Petrohrade, ale o zachovávanie svojej identity, viery, otcovských tradícii, ktoré boli v ich vedomí zapísané ako sväté a neporušiteľné, s čím mali veľké duchovné skúsenosti a čo vyjadrovalo ich identitu. Skôr mohlo ísť o osamostatnenie národa, nie o spojenie sa s Ruskom.
Adolf Dobrjanskij a jeho spoločníci sa tiež neusilovali o odtrhnutie severovýchodnej časti Uhorska a pripojenie k cárskemu Rusku, ale o určitú autonómiu, kde by národ si mohol zachovať svoju národnú identitu, jazyk, kultúru, náboženstvo. Snahy prerobiť Slovanov na svoj maďarský obraz začiatkom 20. storočia viedli štátnu správu cez ovplyvniteľné osobnosti (mukačevský biskup Július Fircak - 1891-1912, prešovský biskup Štefan Novák 1913 - 1920) v gréckokatolíckej cirkvi k zavádzaniu maďarského bohoslužobného jazyka na Hornom Potisí, južnom Slovensku a Zakarpatsku, taktiež zmeny Cirkvou používaného julianského kalendára za gregoriánsky. Vyučovanie aj v cirkevných školách výlučne v maďarskom jazyku bolo jasným dôkazom toho, že tu ide o zánik Slovanstva, tradície otcov, pôvodnej pravoslávnej viery a stratu národnej identity.
Habsburgovia cítili, že ich monarchia je udržiavaná len vojenskou silou a báli sa všetkého, čo by nejakým spôsobom mohlo narušiť jej stabilitu. Preto v pravosláví, ktoré podporovalo slovanskú kultúru a chránilo identitu slovanského národa, videli svojho nepriateľa, hoci v zmysle vtedy platných zákonov v Rakúsko-Uhorsku Pravoslávna cirkev mala mať plnú slobodu. Keďže oporou Slovanov sa stavalo Rusko, Rakúsko-Uhorsko ho pokladalo za svojho možného nepriateľa a bránilo všetkému, čo obyvateľov ríše s Ruskom nejakým spôsobom zbližovalo. Zvlášť to bolo vidieť na severovýchodnej časti ríše, kde túžba po pravosláví, duchovnej a kultúrnej jednote s Ruskom bola najzreteľnejšia.
Po roku 1901 v Becherove a na teritóriu Zakarpatska rastie hnutie za návrat do Pravoslávia. Preto bol v roku 1904 zinscenovaný takzvaný prvý marmarosihotský proces, na ktorom boli súdení veriaci z nasledujúcich obcí Zakarpatska - Iza, Velikije Lučky, Horinčevo, Ehreš, Lipša, Iľnica, Tereblja, Košelevo, Nankovo, Nižnaja Bystra, Veljatin, Buštino, Bilky, Saldoboš, Uhlja, Jasinja, Kerecky, Rachovo, Velikyj Byčkov, Volovoje, Neresnica, Kričevo, Čumalevo, Dubovoje, Kriva, Bedevlja, Vuľchovcy a ďalšie. Taktiež v Bardejove, súdne vyšetrovaní pravoslávni veriaci z Becherova (Pronin, 2005 s. 441). Veriaci boli obviňovaní z vlastizrady, no tá im nebola dokázaná. Iba že sa stavali proti Gréckokatolíckej cirkvi, z ktorej chceli vystúpiť, a ktorá bola zákonom registrovaná.
Treba však povedať, že pravoslávni veriaci z platného zákona jurisdikčne sa hlásili do Srbskej pravoslávnej cirkvi, avšak štátna správa nedovoľovala, aby srbský pravoslávny duchovný mohol pôsobiť na Zakarpatí alebo na východnom Slovensku. Tu napríklad v roku 1906 140 občanov dediny Velikyje Lučky, podľa vtedy platného zákona, vystúpili z Gréckokatolíckej cirkvi a prihlásili sa k pravoslávnej. Štátny notár Julius Naď 2. 5. 1906 vystavil dokument č. 155/906. podľa ktorého pravoslávni veriaci z Velikich Lúčok vystúpili z Gréckokatolíckej cirkvi a boli zapísaní do srbskej pravoslávnej farnosti v Egri. Pravoslávni veriaci potom na bohoslužby chodili až do Miškolca, Budapešti a Egra (Gavriil, 1999, s. 30-32). Srbskej pravoslávnej cirkvi zo strany štátu úradne nebolo dovolené ustanoviť duchovného na žiadnu cirkevnú obec, hoci národ to žiadal (Gavriil, 1999, s. 31). Zaujímavé je, že 22. decembra 1900 416 rumunských veriacich v obci Sečel na Zakarpatí prešli do Pravoslávnej cirkvi. Gréckokatolícky biskup Ján Sabo z Gerly, ako aj štátna správa boli proti tomu. Aj napriek tomu 2. januára 1901 bola vysviacka domu, v ktorom sa konali pravoslávne bohoslužby. Títo veriaci boli obviňovaní zo spolupráce s Ruskom a Rumunskom, avšak bezúspešne (Pronin, 2005, s. 437-438).
Návrat ľudí do pravoslávia bol chápaný ako neprijateľný pre štát a označovaný za panslávizmus, dokonca za vlastizradu, pretože pravoslávni veriaci používali bohoslužobné knihy, dovážané z Ruska, kde v ekteniách bola uvedená prosba za ruského cára. Vlastné bohoslužobné knihy národ nemal, iba občas sa podarilo dostať nejakú bohoslužobnú literatúru od Srbskej cirkvi, v ekteniách ktorej bola uvedená prosba za Rakúsko-uhorského panovníka. Táto literatúra zväčša bola vydávaná vo veľmi malom počte v Budíne.
V rokoch 1913 - 1914 sa konal takzvaný druhý marmarosihotský proces, kde bolo súdených 94 pravoslávnych veriacich. V záverečnom slove odsúdený o. Alexij Kabaľuk povedal: "Tu sa odohráva konfesionálny proces. Tu, ako v chráme sú prítomní veriaci i ja, ako ich kňaz ... My sme sa neprevinili. Všetko, čo sme vykonali, bolo uskutočnené výlučne pre pravoslávnu vieru a pre blaho národa, a preto posledný súd v tejto veci povie sám Isus Christos ... Ak nám prichodí trpieť, tak budeme trpieť za svätú vec ... Tam, na nebesiach, vedia, že v našich srdciach je iba jedno chcenie - dať do poriadku náš duchovný život." (Gavriil, 2001, s. 105).
Ruský historik Trojickyj hovorí o veľkom mučení súdených "mužov i ženy vešali na stromy tak, že im nohy nedosahovali na zem. Keď taký človek strácal vedomie, zvesili ho, polievali vodou, priviedli ho k vedomiu a znovu zavesili. Niektorí to vydržali až dvakrát bez toho, aby sa vzdali svätého Pravoslávia. Jedna žena takým spôsobom zomrela "na mučeníckom strome" (Ivan, 2007, s. 26).
Veľký vplyv na šírenie pravoslávia mal polemický spis Alexeja Totha "Hdi hledati pravdu", ale konkrétne pre obyvateľov Izy to bola v pamäti duchovná činnosť a neskôr knižnica, po ich duchovnom Joannovi Rakovskom (1815 - 1885). Ten aj keď formálne pôsobil ako gréckokatolícky duchovný hlásal pravoslávne učenie. Jeho knižnica obsahovala veľký počet ruskej pravoslávnej literatúry. (Pronin, 2005, s. 391 - 392) Pravoslávne teologické stanoviská zastávali aj niektorí gréckokatolícki duchovní ako Evgenij Fencik. Taktiež Adolf Dobrianskij a jeho vnuci Juraj a Alexej Gerovskí mali veľký vplyv na vzbudzovaní lásky k slovanským duchovným hodnotám a uvedomovaní si povinnosti chrániť dedičstvo otcov.
Túžba návratu do pravoslávnej Cirkvi sa i keď bola rôznym spôsobom hatená jej nepriateľmi, naberala stále väčší rozmer. To vyvolalo v Rakúsko-Uhorsku mocenský zásah proti Pravosláviu. Tak v roku 1914 bol v meste Gorlice bez súdu popravený pravoslávny duchovný Maxim Sandowicz, rodák z dnešnej pohraničnej obce Ždyňa v Poľsku - v roku 1994 bol Poľskou pravoslávnou cirkvou kanonizovaný ako svätý mučeník. Poľská pravoslávna cirkev ho v roku 1994 vyhlásila za svätého (Adam, 1998, s. 111).
Pravoslávne hnutie na území Slovenska zvlášť zosilnelo po vyhlásení samostatnosti Československa, najmä v obci Becherov a Ladomirová. Do Becherova sa z USA v roku 1920 vrátil otec Gregor Varchol, miestny rodák, ktorý sa v Amerike stal pravoslávnym kňazom. (Župina, 2006, s. 114) Tu bol postavený nový pravoslávny chrám.
V roku 1922 sa pravoslávni obyvatelia z Ladomirovej, vedení senátorom Lažom obrátili k Českej pravoslávnej náboženskej obci v Prahe s prosbou o odporúčanie kňaza. Vtedajší archimandrita Savatij (Vrabec) im odporúčil archimandritu Vitalija Maximenka, ktorý žil v Juhoslávii, ten na Slovensko prišiel v roku 1923 s ďalšími mníchmi a v Ladomirovej vybudoval monastier. Neskôr na Slovensku prechádzali do Pravoslávia ďalšie obce.
V roku 1947 ich bolo konštituovaných 38: Banská Bystrica, Becherov, Borov, Bratislava, Vagrinec, Lukov-Venecia, Vyšný Orlík, Vyšná Jablonka, Hanigovce, Hrabské, Humenné, Dara, Žilina, Košice, Krajné Čierne, Krásny Brod, Laborec, Ladomirová, Ľutina, Medvedie, Miľpoš, Michalovce, Nižná Jablonka, Ostružina, Oľšinkov, Osadné, Petrovce, Prešov, Pčolinné, Rebrín, Svetlice, Stakčín, Stanča, Trnava, Ulič-Krivé, Čertižné, Čukalovce, Jalová. (Gerka, 1998, s. 20) Od roku 1920 do roku 1950 na území Slovenska pôsobilo 61 pravoslávnych duchovných. Ich mená sú uvedené v Horkaj, 1998, s. 157 - 161.
Pretože podľa platných cirkevných i štátnych zákonov pravoslávni veriaci žijúci na teritóriu Slovenska a Podkarpatskej Rusi patrili pod správu Srbskej pravoslávnej cirkvi, v roku 1920 sa obrátili na svoju cirkev, aby im dala biskupa.
Srbská pravoslávna cirkev misijnou prácou v Československu najmä na teritóriu Podkarpatskej Rusi a Slovenska poverila týchto biskupov: nišského Dositeja v rokoch 1921 - 1926, novosadského Irineja v roku 1927, štipského Serafima v rokoch 1928 - 1930, bitolsjského Josifa v roku 1931. Dňa 2. 10. 1931 bol zvolený prvý stály mukačevsko-prešovský stály biskup Dr. Damaskin (Grdanički). Jeho voľba bola potvrdená uznesením ministerskej rady dňa 22. 10. 1931. Intronizácia bola v Mukačeve 6. 12. 1931 za prítomnosti zástupcu MšaNO. (Pamětní spis, s. 11) Túto službu vykonával do roku 1938. Po ňom nastúpil biskup Vladimir (Rajič) (1938 - 1945). Teritórium Slovenska bolo až do skončenia druhej svetovej vojny kanonicky súčasťou mukačevsko-prešovskej eparchie. Treba povedať, že do roku 1931, kým nebola štátom registrovaná mukačevsko-prešovská eparchia, pravoslávna Cirkev bola vo veľmi ťažkom právnom a ekonomickom postavení. (Sava, episkop, 1996, s. 91)
Podľa sčítania ľudu z roku 1930 mukačevsko-prešovská eparchia mala 121 000 veriacich, 115 cirkevných obcí a v roku 1936 už 130 chrámov a 5 monastierov (Pravoslavnaja cerkov na Prjaševščine, s. 72), z toho na Podkarpatskej Rusi 112 034 (Ilnický, 1936, s. 210), to znamená, že na teritóriu dnešného Slovenska bolo okolo 9 000 veriacich.
Počas 2. svetovej vojny Pravoslávna cirkev na území Čiech prežívala veľkú katastrofu, pretože parašutisti vyslaní československou vládou z Londýna zorganizovali atentát na vtedajšieho ríšskeho protektora R. Haydricha a ukrývali sa v pravoslávnom chráme sv. Cyrila a Metoda na Resslovej ulici v Prahe, kde boli nemcami nájdení. Následkom haydrichiády bola Česká pravoslávna cirkev postavená mimo zákon. Jej majetok prepadol v prospech ríše. Duchovní boli odvlečení na nútené práce a do koncentračných táborov. Biskup Gorazd bol 4. septembra 1942 so svojimi spolupracovníkmi popravený. (Šuvarský, 1979, s. 228) Pravoslávna cirkev ho v roku 1987 kanonizovala za svätého.
Na Slovensku pravoslávna Cirkev prežívala tiež ťažké obdobie. V roku 1943 sa v Medzilaborciach konalo zhromaždenie skupiny rímskokatolíckych a gréckokatolíckych duchovných, ktoré zaslalo vtedajšej štátnej správe memorandum, ktorého cieľom bolo dostať pravoslávnu Cirkev na území Slovenska mimo zákon o čom pojednáva list č. 726/III-f/1942 ŠB župana Dudáša zo dňa 28. 1. 1943. In (Horkaj, s. 153 - 154)
Počas maďarskej okupácie Podkarpatskej Rusi pravoslávne farnosti na Slovensku administratívne spravoval duchovný z Lutinej o. Vasilij Solovjev (1941 - 1945) a po ňom o. Juraj Kuzan (1945 - 1947), duchovný z Rebrína. (Horkaj, 1996, s. 103)
Po skončení 2. svetovej vojny na Slovensku pravoslávna Cirkev chcela obnoviť svoju riadnu činnosť. Vzhľadom k tomu, že Mukačevo i celé Zakarpatsko sa stalo súčasťou Sovietskeho zväzu, Mukačevsko-prešovská eparchia ako orgán Cirkvi bola nefunkčná. Preto na žiadosť duchovenstva a veriacich - slovenskej časti eparchiálneho zhromaždenia konaného dňa 21. 11. 1945 za predsedníctva biskupa Vladimíra (Rajič) v Ladomirovej Srbská Cirkev uvoľnila našich veriacich do jurisdikcie ruskej Cirkvi, a to dňa 19. 3. 1946. Ruská pravoslávna cirkev vydala k tomu svoje súhlasné stanovisko 14. 1. 1946. Preto sa dňa 26. apríla 1947 konalo v Prešove zhromaždenie pravoslávneho duchovenstva a veriacich na Slovensku, na ktorom bola prijatá a schválená Ústava novovytvorenej prešovsko-slovenskej eparchie. Eparchiálnym biskupom sa stal pražský arcibiskup Jelevferij, ktorý zároveň bol exarcha moskovského patriarchátu v Československu.
Po druhej svetovej vojne na území Československej republiky vzniká veľký záujem o poznanie pravoslávia a následne aj prechod mnohých do pravoslávnej Cirkvi.
Zvlášť na území Čiech a Moravy pravoslávna Cirkev mala veľmi dobré meno pre jej vlastenecký postoj a obete v 2. svetovej vojne. Cirkev pociťovala nedostatok duchovných. Preto bol v roku 1948 v Karlových Varoch otvorený pravoslávny duchovný seminár, ktorý bol v roku 1949 prenesený do Prahy. V roku 1950 vládnym nariadením č. 112 zo dňa 14. 6. 1950 a podľa zákona Československej republiky č. 66/1950 Zb. bola zriadená Pravoslávna bohoslovecká fakulta, ktorá začala svoju činnosť 17. 10. 1950 v Prešove.
Dňa 7. 12. 1949 sa konalo v Prešove Eparchiálne zhromaždenie duchovenstva a veriacich, ktoré zvolilo za prvého biskupa prešovskej eparchie archimandritu Alexeja (Dechtereva), bývalého mnícha ladomírovského monastiera. Ten bol na biskupa vysvätený 12. 2. 1950 v novopostavenom chráme sv. Alexandra Nevského v Prešove.
Ešte pred rokom 1950 iniciatívna skupina gréckokatolíckych duchovných a veriacich sa rozhodla prestúpiť do pravoslávnej cirkvi.
V roku 1950 štátna správa využijúc túto situáciu z politických príčin sa rozhodla pre plnú likvidáciu Gréckokatolíckej cirkvi. Okrem zložitej politickej situácie, do ktorej sa Gréckokatolícka cirkev po druhej svetovej vojne v krajinách východného bloku dostala, bola tu aj snaha napraviť krivdy, ktoré boli spáchané na národe feudálnou mocou za čias Rakúsko-Uhorska. Tak 28. apríla 1950 v Prešove za asistencie štátnej správy bol gréckokatolickými duchovnými a veriacimi zvolaný Sobor gréckokatolíckych duchovných a veriacich, ktorý vyhlásil, že ruší Úniu s Rímom uzatvorenú v Užhorode v roku 1646.
Pravoslávna Cirkev na území Slovenska prijatím nových veriacich potrebovala nové členenie. Tak v roku 1950 bola prešovsko-slovenská eparchia rozdelená na prešovskú a michalovskú.
V roku 1952 rozhodnutím Štátneho úradu pre veci cirkevné v Prahe na základe uvedeného Soboru gréckokatolíckych duchovných a veriacich z roku 1950 majetok gréckokatolíckej cirkvi sa stal majetkom pravoslávnej Cirkvi.
Do roku 1968 na území Slovenska pravoslávna cirkev pôsobila na tých farnostiach, kde ju o to žiadali veriaci danej obce, čo predstavuje okolo 90 percent obcí.
Vplyvom politických a spoločenských premien v roku 1968 sa dostala do pohybu i náboženská otázka. Tak dňa 13. júna l968 Vládnym nariadením 70/68 Zb. bola povolená Gréckokatolícka cirkev. Vo víre politických premien na farnostiach medzi gréckokatolickými a pravoslávnymi veriacimi vznikali veľké spory. Najhoršie bolo, že pracovníci štátnej správy na danú vec nemali jednotný náhľad. Rozhodnutia štátnej správy boli častokrát ovplyvňované podľa toho, ktorá stránka bola neoblomnejšia a pri rozhodovaní pracovníkov neraz zavážila i ich osobná zainteresovanosť.
Fakt, že pravoslávni veriaci cítili sa dedičmi tých, ktorí chrámy stavali a sami sa starali o ich údržbu nebol bratý do úvahy. Okresné komisie, za užívateľa chrámu zvyčajne určovali toho, kto bol silnejší. Pravoslávni veriaci sa častokrát ocitli v menšine a dohodu o spoločnom
užívaní chrámu pre pravoslávnu Cirkev bolo veľmi ťažko dosiahnúť. Štátna správa zastúpená v okresných komisiách zvyčajne sledovala svoje mocenské záujmy.
O poplatnosti pracovníkov štátnej správy v tom čase svedčí list Okresnej komisie pre cirkevné záležitosti Okresného národného výboru vo Vranove zo dňa 6. 11. 1968, v ktorom sa okrem iného píše: "V prípade ak by sa predsa prihlásili vyznávači pravoslávnej cirkvi, odporučíme im možnosti náboženského vyžitia sa v najbližších farnostiach pravoslávnej cirkvi v susedných okresoch." Podpredseda Okresnej komisie pre cirkevné záležitosti Jozef Teliška. (fotokópia In: Horkaj, s. 335)
Tak pravoslávna Cirkev na území Slovenska stratila možnosť vykonávať svoje bohoslužby na viac ako polovici svojich cirkevných obcí. Najhoršie bolo, že štátna správa, v snahe, aby sa nerozrástali sakrálne objekty, najmä od časov "normalizácie" nedovoľovala výkon pravoslávnych bohoslužieb v iných priestoroch ako v chráme a na výstavbu nových pravoslávnych chrámov nedala povolenie.

Po páde socialistického režimu v roku 1990 vo víre politických udalostí nastáva spor gréckokatolíckej a pravoslávnej Cirkvi o majetok a vydanie zostávajúcich chrámov. Predsedníctvo Slovenskej národnej rady dňa 29. 5. 1990 vydalo zákonné opatrenie 211/90 Zb., podľa ktorého všetok majetok, ktorý bol ku dňu 28. 4. 1950 majetkom gréckokatolíckej cirkvi a teraz je majetkom pravoslávnej Cirkvi, stáva sa týmto dňom znovu majetkom gréckokatolíckej cirkvi. Pravoslávna Cirkev týmto rozhodnutím stratila okolo 80 % svojich nehnuteľností. Štátna správa v snahe vyriešiť krivdy, ktoré boli rozhodnutím štátnej správy predchádzajúcich režimov urobené na obidvoch cirkvách, určitým cirkevným obciam pri nadobúdaní nových cirkevných objektov pomohla finančnými dotáciami. Takto štát zmiernil ťažkú situáciu, do ktorej sa veriaci nevlastnou vinou dostali.
V roku 1998 Jeho Svätosť Bartolomej I., arcibiskup konštantinopolský a Nového Ríma svojím Tomosom č. 1058 zo dňa 8. septembra 1998 udelil autokefalitu Pravoslávnej cirkvi v Českých krajinách a na Slovensku. Tým otázka autokefality našej cirkvi v celosvetovom merítku bola vyriešená. Taktiaž aj majetkové spory s Gréckokatolíckou cirkvou do roku 2000 fakticky právne boli vyriešené.
Dňa 20. 12. 2000 bolo podpísané Slávnostné vyhlásenie Gréckokatolíckej cirkvi a Pravoslávnej cirkvi a Vlády Slovenskej republiky o úplnom vysporiadaní majetkových krívd Gréckokatolíckej a Pravoslávnej cirkvi v zmysle Zákonného opatrenia Predsedníctva Slovenskej národnej rady č. 211/1990 Zb.
Pravoslávna Cirkev sa v súčasnom období usiluje stavať sakrálne objekty v obciach, v ktorých stratila i tam, kde pod vplyvom migrácie obyvateľstva vznikli nové pravoslávne cirkevné obce. Buduje si svoju školskú a sociálno-charitatívnu štruktúru - filantropickú. Založila cirkevnú školu a detský domov, a v tom snažení chce i naďalej pokračovať. Podieľa sa na sociálno-charitatívnej službe i v štátnych detských domovoch a domovoch dôchodcov. Výchovne pôsobí na školách, v armáde a v nápravnovýchovných zariadeniach. Tak sa chce spoločne s ostatnými cirkvami zapojiť do duchovnej obrody našej spoločnosti.

Spracoval: Prof. ThDr. Milan Gerka, CSc.

1. Konštantinopolský patriarchát ( spravuje viaceré oblasti, sídlo patirarchu je v dnešnom Istambule)
2. Alexandrijský patriarchát ( Dnešné územie Afriky)
3. Antiochijský patriarchát ( Dnešné územie Sýrie)
4. Jeruzalemský patriarchát
5. Moskovský patriarchát
6. Gruzínský patriarchát
7. Srbský patriarchát
8. Rumunský patriarchát
9. Bulharský patriarchát
10. Cyperská pravoslávna cirkev
11. Grécka pravoslávna cirkev
12. Albánska pravoslávna cirkev
13. Poľská pravoslávna cirkev
14. Pravoslávna cirkev v českých krajinách a na Slovensku
15. Pravoslávna cirkev v USA a Kanade