Vyznávač sv. Pravoslávia o. schiarchimadrita Alexij svetským menom Alexander Ivanovič Kabaľuk sa narodil 1. marca 1877 v dedine Jasinia hlboko veriacim rodičom. Alexandrovi rodičia boli roľníci. Otec často odchádzal za prácou do iných miest, preto výchova detí spočívala na matke.Všetky materinské slová a napomenutia hlboko prenikli hlboko prenikli dušou a srdcom Alexandra. Keď chlapcovi uplynulo 6 rokov, rodičia ho dali do cirkevno - farskej školy, kde sa vyznačoval úspechmi v učení a príkladným správaním. Výučba v škole prebiehala výlučne v maďarskom jazyku, za prehovorenie žiakom v rodnom rusínskom jazyku bol trest v podobe piatich úderov prútom.
V tom čase v Biskadskom monastieri (dnešné územie Rumunska) žil bohabojný, národom veľmi vážený, igumen Arkadij, ktorého národ považoval za prozorlivého. Jeho poprosil o životnú radu aj Alexander. Otec Arkadij mu napísal, aby zavrhol myšlienku manželského života a porozmýšľal nad službou Bohu. Vidiac v tom Úmysel Boží, s radosťou prijal radu duchovníka. Onedlho, keď sa Alexander vrátil domov, zoznámil sa s človekom, ktorý niekoľkokrát prebýval v Kyjeve, kde navštívil pravoslávne monastiere. Vďaka nemu sa mladý človek z Podkarpatia dozvedel mnoho informácií o ruskom Pravosláví a nadôvážok dostal aj knižočku sv. Dimitrija Rostovského "Duchovná abeceda". Po oduševnelej besede s týmto človekom sa rozhodol navštíviť ruské svätyne. Svoj úmysel uskutočnil v roku 1905, keď mal 28 rokov.
V Kyjeve si zaobstaral množstvo duchovných kníh a po návrate do rodnej dediny si pre seba urobil malú tajnú kapličku a začal sa v nej modliť pravoslávne.. Počnúc žiť novým životom, Alexander sa neuzavrel do seba, no nevtieravo sa začal deliť so svojou pravoslávnou skúsenosťou so svojimi krajanmi. Neskôr povedal: "Všade, kde to bolo možné, som so svojimi "podvižníkmi" kázal s. Pravoslávie". Skoro sa o tom dozvedela uhorská vláda.
V roku 1906 ho v Kyjeve veľmi vrelo privítal predstavený Lavry archimadrita Ambrosij. Na otázku predstaveného, čo ho prinútilo pricestovať do Kyjeva, Alexander dôkladne rozpovedal o pravoslávnom hnutí na Zakarpatí a jeho problémoch. Archimadrita Ambrosij bol vzrušený Alexandrovou rečou a dopomohol mu stretnúť sa s metropolitom kyjevským Flaviánom, členom Posvätnej Synody. Vypočujúc si Alexandra, metropolita vyslovil svoju hlbokú podporu karpatorusínom, no poslať pravoslávneho kňaza na Zakarpatie sa neodvážil, avšak poradil mu, aby sa obrátil na biskupa žitomirského Antona (Chrapovického), ktorý sa zaoberal duchovným životom v Podkarpatskej Rusi. Žiaľ, Alexander nezastihol biskupa v Žitomíri. Zoberúc so sebou niekoľko pravoslávnych kníh, vrátil sa do rodnej dediny Jasinia. Prehliadka Kyjevo - Pečerskej Lavry a zoznámenie sa s niektorými z bratov spravilo na Alexandra obrovský dojem, v tom čase v ňom dozrela túžba stáť sa pravoslávnym a pomôcť tak svojmu ťažkostrádajúcemu národu.
V nasledujúci rok, v deň sv. Paschy, sa mu podarilo dôjsť do Jeruzalema, kde pobudol skoro dva mesiace, navštíviac všetky palestínske svätyne. Pokloniac sa svätým miestam Palestíny, ešte v tomto roku v deň Sv. Trojice, prišiel na Atos do Pantelejmonovského monastiera. Ukázalo sa, že v tomto monastieri duchovne rástol aj mních Václav (Agosta), karpatorusín z dediny Berezovo (dnes Chustská oblasť), ktorý ho zoznámil s predstaveným monastiera archimadritom Misajilom Archimadrita Misajil s láskou prijal Alexandra a pozorne si vypočul jeho reč o vážnej situácii pravoslávneho hnutia v Karpatskej Rusi...
Duchovná Rada monastiera 8. júla 1908, v sviatok Kazaňskej ikony Božej matky, sa rozhodla neodkladne zjednotiť Alexandra Kabaľuka s Pravoslávnou Cirkvou. Zjednotiac sa a prijmúc Sv. Tajiny, Alexander dostal od archimadritu Misajila ikonu Bohorodičky "Akafistna" so slovami: "Prijmi odo mňa túto ikonu Božej Matky a odvez ju do svojej krajiny ako blahoslovenie svätej Atosskej Hory".
25. marca 1910 bol poslušník Alexander Kabaľuk, za požehnania arcibiskupa cholmského Evlogija, postrihnutý archimadritom Serafímom v malú schimu s prijatím mnišského mena Alexij, na počesť sv. Alexija, človeka Božieho.
Začiatkom roka 1911, v deň sviatku Bohozjavenia (Kreščenija Hospódňa), o. Alexij dostal od predstaveného Pantelejmonovského monastiera doklad o tom, že je spolubratom monastiera a prišiel v doprovode sprievodcov ku konštantinopolskému patriarchovi Joakimovi, ktorý ho privítal s veľkou radosťou. Vyrozprávajúc o svojej pravoslávnej misii v Karpatskej Rusi jeromonach Alexij dostal od predstaveného Pantelejmonovského monastiera doklad o tom, že je spolubratom monastiera a prišiel v doprovode sprievodcov ku konštantinopolskému patriarchovi Joakimovi, ktorý ho privítal s veľkou radosťou. Vyrozprávajúc o svojej pravoslávnej misii v Karpatskej Rusi, jeromonach Alexij predstavil patriarchovi poverovaciu hramotu (listinu, pozn. prekl.) od vladyku Evlogija. Ekumenický patriarcha potvrdil jeho atosské dokumenty a navyše mu povolil služiť vo svojom patriaršom chráme.
V jari tohto roku o. Alexij prišiel do Sremských Karlovíc. Srbský patriarcha Lukián (Bognanovič) ho blahoslovil pre vykonávanie všetkých druhov služieb duchovnej potreby pravoslávnych karpatorusínov a hneď hpo priradil ako pomocníka srbskému kňazovi v meste Miškovec (Miškolc dnešné územie Maďarska) o. Gavrijilovi Motinovi pre pravoslávne dediny Veľké Lučki a Iza. S nezvyčajným duševným chvením sa jeromonach Alexij vracal do svojej domoviny. Na jednej ho obklopovala veľká radosť, že sa mu splnil sen stáť na čele pravoslávneho hnutia svojich spoluvyznávačov, ale na druhej strane - hlbokosrdečná skrúšenosť, a možno aj strach. Ale nepadal na duchu a smelo šiel v ústrety všetkým utrpeniam, ktoré ho čakali v budúcnosti.
Počas troch dní jeromonach Alexij neprestajne završoval neodkladné bohoslužby, na ktoré tu čakali už desať rokov. Spolu s namluvňatami boli krstení aj dospelí, ktroí sami držali sviečky, čítali Pravoslávny Symbol viery a pri speve "Jelicy vo Christa krestitesja:::" sami obchádzali dookola analoja. (bohoslužobný stolík, ktorý počas vykonávania tréby nachádza uprostred chrámu, sú na ňom bohoslužobné predmety) Zvesť o tomto podujatí v Ize bleskovo obletele celé Zakarpatie a tak pravoslávni oslavovali Boha a Jeho veľkú milosť. No táto oslava Pravoslávia netrvala dlho- uniatské duchovenstvo na čele s biskupom si vymohlo od rakúsko - uhorskej jezuitskej vlády zákaz pre ďalšie služby jeromonacha Alexija v Ize. Znova sa objavilo strašné prenasledovanie pravoslávnych v Zakarpatí. Postupná politika uniatského duchovenstva, časté policajné razie, násilnosti a prenasledovanie žandármi ho prinútili v máji 1912 odísť do Rakúska. Predstavitelia Vyššieho duchovného predsedníctva Ruska, dozvediac sa o histórii činnosti jeromonacha Alexija a o jeho prenasledovaní zo strany uhorskej vlády, mu poradili na nejaký čas odcestovať do Severnej Ameriky. Tam, v pravoslávnej ruskej misii, pobudol viac ako pol roka a po blahoslovení metropolitu Platóna (Roždestvvenského), riadiaceho Americkú pravoslávnu cirkev, navštívil všetkých pravoslávnych rodákov - emigrantov. Potom v Amerike pobudol ešte necelý rok. Po Pasce v roku 1913 ho povolali do Rakúska, odkiaľ mal odísť do Rakúsko - Uhorska. No z neznámych príčin sa o. Alexij v septembrui 1913 vrátil do Ameriky, kde dostal od Vladyku Platóna farnosť v strede rodákov - emigrantov. Ale tentokrát pobudal v Amerike len niekoľko týždňov a v decembri sa vrátil do Rakúsko - Uhorska, lebo v tom čase sa započal II Marmaroš - Sihotský proces, ktorý trval viac ako dva mesiace. Spočiatku bolo na proces predvolaných 189 ľudí, no potom prokurátor zmenšil počet počet obetí na 94 ľudí, medzi ktorými boli aj tri ženy. Všetci títo boli obvinení z "protivládnej propagandy a poburovania" (§§172, 173 Uhorského Trestného Zákonníka)Ich zločiny spočívali v tom, že udržiavali kontakt s hlavou halicko - rusinského spolku v Petrohrade grófom V. A. Bobrinským, arcibiskupmi Evlogijom (Georgijevským) a Antonom (Chrapo - vickým), s ktorými nadôvažok, sa dohovorili pripojiť k moci ruského cára časť uhorského štátu, kde žili karpatorusíni.. Na stole pred súdenými sa nachádzali dôkazy ich "zločinov" - kríž, sv. Evanjelium, cirkevné bohoslužobné knihy vydané v Rusku, bohoslovecká literatúra, ikony a iné.. V Marmaroš - Sihotskej väznici sa s obvinenými zaobchádzalo kruto: bili ich, oblievali studenou a horúcou vodou atď. Traja ľudia , nevydržiac týranie, sa zbláznili - Ivan Babinec, Fedor Marencijský a Jakov Boržuk.
V súdnej budove. Kde som vošiel do prvej miestnosti, v ktorej sedel vysoký úradník, pozdravil som a a vyhlásil: "Ja som Alexij Kabaľuk, ktorého ako som sa dozvedel hľadáte" o. Alexij došiel na začiatok súdu.
Oficiálny akt odsúdenia proti pravoslávnym veriacim sa začínal takto: ..."odsudzuje sa Alexander Kabaľuk Alexij), 36 ročný, grécko- katolického vierovyznania, nezo-sobášený, lesný robotník, (ruský mních), narodený a žijúci v Jasini...."Ďalej na 52 strojom písaných stranách boli uvedené mená ostatných obvinených s udaním ich "zločinov", ktorým prokurátor túžil dať politický podtón: nenavštevovanie uniatských chrámov, tajné modlitebné zbory, poškvrňujúce slová ohľadne únie a uniatských farárov, pochválne reči ohľadne pravoslávnych pastierov, odhováranie krstiť detí u uniatských kňazov, rozšírovanie ruských cirkevnýchj časopisov, zbieranie modlitebných knižiek a ikon.
Neberúc do úvahy všetky úsielia na obranu a protest svetovej spoločnosti, maďarská vláda 3. marca 1914 vyniesla hanebný rozsudok:32 ľudí z 94 bolo odsúdených na trest od odňaztia slobody spolu na 39 a pol roka a splatenie veľkej peňaznej pokuty. Hlavného "zločinca" - jeromonacha Alexija (Kabaľuka) odsúdili na 4, 9 roka väzenia a úhradu nemalej pokuty.
Pocity odsúdených vyjadril v záverečnom slove o. Alexij: "Tu sa odohráva konfesionálny proces (konfesia, t. j. vierovyznanie, pozn. prekl.) Tu, ako v chráme, sú prítomní veriaci i ja, ako ich kňaz... My sme sa neprevinili. Všetko, čo sme vykonali bolo uskutočnené výlučne pre Pravoslávnu vieru a pre blaho národy, a preto posledný súd v tejto veci povie Sám Isus Christos... Ak nám prichodí trpieť, tak budeme trpieť za svätú vec.... Tam, na nebesiach, vedia, že v našich srdciach je iba jedno chcenie - dať do poriadku náš duchovný život". Po skončení trestania v rôznych väzniciach Uhorska o. Alexija odovzdali vojenskej správe v Sihoti, ale v júli 1918 ťažko ochorel a bol vyslaný v sprievode vojaka do Užhorodu na liečenie. Po ceste sa mu podarilo utiecť a pridať sa k prepusteným voľne sa pohybujúcim ruským vojakom, s ktorými sa dostal do Ruska. V máji 1919 jeromonach Alexij sa vrátil do rodného kraja, ktorý 10. septembra toho istého roku podľa výsledku Sent - Žerménských mierových dohovorov pripadol do zväzku Československa a dostal oficiálny názov "Podkarpatská Rus". V Československu už bola oficiálne uznaná Pravoslávna cirkev. V roku 1920 prišiel do Chustu a znovu otvoril v dome M. Palkaninca modlitebný dom, pri ktorom vďaka jeho úsiliu bol založený internát pre pravoslávnych žiakov gymnázia a učňovskej školy.
Za účasti prvého, po zrodení Pravoslávnej cirkvi na Zakarpatí, karpatoruského biskupa Dositeja (Vasiča) (kanonizovaný ako svjaščenomučeník (mučeník a biskup v jednej osobe, pozn. prekl.) v máji 1998 Srbskou pravoslávnou cirkvou), bol o. Alexij bratmi Sväto- Nikolajovského monastiera, ktorý sa budoval v dedine Iza, 17. augusta 1921 zvolený za predstaveného monastiera a na druhý deň bol uvedený biskupom Dositejom do stavu igumena tohto monastiera.