Pravoslávna cirkevná obec Prešov


Prejdi na obsah

Vo svetle pravoslávnych ikon III.

Vo svetle pravoslávnych ikon
III.



Cirkevná Tradícia potvrdzuje, že prvá ikona Spasiteľa sa objavila už v čase Jeho pozemského života. Je to obraz, ktorý poznáme pod názvom Nerukotvorenný Spasiteľ. História pôvodu prvého obrazu Christa sa nám zachovala predovšetkým cez bohoslužobné texty Nerukotvorennému obrazu, ktorého pamiatku (na jeho prenesenie) si pripomíname 16. augusta podľa juliánskeho kalendára. Je smutné, že mnohí, aj pravoslávni "teológovia", považujú históriu okolo vzniku tejto ikony Christa za vymyslenú legendu. Potom naše bohoslužobné texty sú len legendy? Alebo v nich máme zachytené to najlepšie z diel svätých Otcov, tú najčistejšiu teológiu a pravdivú históriu? Text sviatku Nerukotvorenného obrazu hovorí: "Tvojej prečistej tváre obraz si zobrazil, vernému Avgarovi si ho poslal, lebo si Ťa želal vidieť, Toho, ktorého Božstvo nevidia ani cherubíni..." (stichira na večerni). Iný text dodáva: "...ku Avgarovi Bohom napísané písmená si poslal, ktorý /od Teba/ prosil spasenie aj zdravie a ktoré /dostal/ od podobizne Tvojho Božského obrazu" (stichira na utreni). Text sviatku síce nehovorí presne o vzniku prvej ikony Christa, no podáva jasné svedectvo o jej existencii. Spomínaný Avgar bol kráľom neveľkej krajiny medzi Eufratom a Tigrisom a jeho sídlom bola Edesa (dnes Orfa). V tomto meste bol kresťanský chrám zničený povodňami v roku 201 a kronika ho nazýva starobylým. Text mineje hovorí, že malomocný edeský kráľ Avgar poslal ku Christovi svojho archivára Ananiáša s listom, v ktorom prosil Christa, aby prišiel do Edesy a uzdravil ho. Ananiáš bol umelcom a Avgar mu prikázal, že ak Spasiteľ nebude môcť prísť, tak nech namaľuje Jeho obraz a donesie mu ho. Ananiáš stretol Christa obkoleseného masou ľudí. Preto sa postavil na kameň, z ktorého Ho lepšie videl a skúsil zobraziť Spasiteľa. Vidiac, že Ananiáš chce urobiť Jeho portrét, Christos si vypýtal vodu, umyl sa, utrel svoju tvár plátnom a na tomto plátne sa odtlačil Jeho obraz. Spasiteľ podal toto plátno Ananiášovi a prikázal mu odniesť ho Avgarovi. Keď Avgar dostal portrét, vyliečil sa, no jeho tvár nebola ešte úplne vyliečená. Po Päťdesiatnici do Edesy odišiel svätý apoštol Tadeáš, jeden zo 70-tich, dokončil uzdravenie Avgara a obrátil ho na kresťanstvo. Avgar pripevnil obraz k doske a umiestnil ho do výklenku nad mestskými vrátami, potom čo odtiaľ vybral modlu. Samotný kráľ sa veľmi pričinil o rozšírenie kresťanstva vo svojom národe. No jeho pravnuk sa vrátil k pohanstvu a chcel zničiť Nerukotvorenný obraz. Vtedy edeský biskup zamuroval ikonu do mestskej steny s lampadou horiacou pred ikonou. Obraz bol znovu nájdený, keď bolo mesto obliehané perzským kráľom Chozrojom v roku 545. Bol nájdený neporušený a lampada stále horela. No obraz sa nielen zachránil nepoškodený, ale sa dokonca odtlačil na vnútornej strane škridlice, ktorá ho zakrývala. Na pamiatku toho existujú v Pravoslávnej Cirkvi dva typy ikon Nerukotvorenného Spasiteľa: tvár Spasiteľa na plátne a tvár bez plátna, nazývaná "črep".
Najstarší nám známy spisovateľ, autorstvo ktorého je nesporné a ktorý hovorí o Nerukotvorennom obraze je Evagrios (6. storočie). Vo svojich "Cirkevných dejinách" nazýva tento obraz "Bohom urobenou ikonou". Samotné plátno s vyobrazenou Christovou tvárou sa dlho chránilo v Edese ako najvzácnejší mestský poklad. Jeho uctievanie bolo rozšírené na celom Východe a v 8. storočí ho kresťania sviatkovali na mnohých miestach podľa vzoru Edesy. V samotnej Edese sa od roku 843 tento sviatok slávil spoločne s Víťazstvom Pravoslávia (1. nedeľa Veľkého pôstu). V čase ikonoborectva sa na Nerukotvorenný obraz odvolával aj prepodobný Ján Damaský a v roku 787 ho otcovia VII. všeobecného snemu spomínajú niekoľkokrát. Čtec konštantínopolského chrámu svätej Sofie, menom Lev, ktorý sa zúčastnil na tomto sneme, rozpovedal, že sa v čase svojho prebývania v Edese poklonil tomuto obrazu. Práve v čase ikonoborectva obrancovia ikon často spievali tropar Nerukotvorennému obrazu.
V roku 630 Edesu ovládli Arabi, no nerobili prekážky kresťanom pri uctievaní Nerukotvorenného obrazu, sláva ktorého sa rozšírila po celom Východe. V roku 944 si byzantský cisár Konštantín VII. želal preniesť obraz do Konštantínopolu. Preto ho vykúpil u emira mesta. S veľkými poctami bola ikona prenesená duchovenstvom do Konštantínopolu a umiestnená v chráme Božej Matky, nazývanom Taros. Samotný cisár Konštantín zostavil v česť ikony kázeň, v ktorej ju ospevoval ako symbol Byzantského impéria. K tomuto obdobiu sa z väčšej časti vzťahuje vytvorenie bohoslužby sviatku, ktorý slávime 16. augusta, čo je deň prenesenia Nerukotvorenného obrazu z Edesy do Konštantínopolu. Po dobytí Konštantínopolu križiakmi v roku 1204 sa stopy ikony strácajú.
Až v 15. storočí sa na Západe objavila legenda o svätej Veronike, ktorú vyobrazujú s plátnom s tvárou Spasiteľa v rukách. Legenda o svätej Veronike existuje v niekoľkých verziách. Najviac známa je tá, ktorá sa vzťahuje ku tzv. krížovej ceste Spasiteľa: keď Spasiteľa viedli na Golgotu, žena menom Veronika akoby poutierala pot z Jeho tváre plátnom, na ktorom sa tvár odtlačila.
Bohoslužba 16. augusta sa zďaleka neohraničuje iba pamiatkou na prenesenie obrazu z jedného miesta na druhé. Hlavné je v nej dogmatické objasnenie obrazu a jeho obsah i zmysel. Od čias Christovho zjavenia sa Mojžišov zákaz obrazu (pozri 2Mjž 30, 4) stráca zmysel a ikony Christa sa stávajú nevyvrátiteľnými svedectvami vtelenia sa Boha. To už nie je obraz Boha, ktorý je urobený ľudskými výmyslami a domnienkami, ale originálna tvár Božieho Syna, ktorý sa stal Človekom a ktorú Tradícia privádza k bezprostrednému dotyku s Jeho živou tvárou. V deň pamiatky na ikonu Nerukotvorenného Spasiteľa Cirkev uctieva prvú ikonu Boha, ktorý sa stal Človekom - "Pozdvihnúc na prvotný (stav) Adamov obraz, Spasiteľ, na zemi s ľuďmi požil, vidíme tak a dotýkame sa a opisujeme Neopísateľného podstatou" (stichira na malej večerni).
Ak ikona Christa - základ kresťanskej tvorby ikon - podáva črty Boha, ktorý sa stal Človekom, tak v ikone Božej Matky máme obraz prvého človeka, ktorý dosiahol cieľ vtelenia Božieho Syna - zbožštenie človeka, theozis. Z celého ľudského rodu ona prvá dosiahla ten cieľ, ktorý je postavený pred všetkými ľuďmi - plné preobrazenie ľudskej prirodzenosti. Ona jediná zo všetkých stvorených bytostí už prekročila hranicu, ktorá oddeľuje čas od večnosti a teraz sa už nachádza v tom Kráľovstve, príchod ktorého očakáva Cirkev po druhom príchode Isusa Christa.
Presvätá Bohorodička, Matka Spasiteľa Isusa Christa, bola prvým človekom, prvou ženou, ktorej ikona bola v Cirkvi napísaná. Pravoslávna Cirkev potvrdzuje pokrvný zväzok Presvätej Bohorodičky s padlým človečenstvom, ktoré nesie následky prvotného hriechu - nie je vydelená z Adamovho potomstva. No spoločne s tým, jej výnimočná dôstojnosť a hodnota, jej osobná dokonalosť, vyšší stupeň ňou dosiahnutej svätosti objasňujú jej výnimočné uctievanie. Z celého ľudského rodu ona prvá dosiahla cieľ nášho ľudského života - zbožštenie. Ona jediná zo všetkých stvorených bytostí už prekročila hranicu, ktorá oddeľuje čas od večnosti a teraz sa už nachádza v tom Kráľovstve, príchod ktorého očakáva Cirkev po druhom príchode Isusa Christa. "Boha nevmistimaho vmistivšaja", "istinno Mater Božija" - takto slávnostne hovoril o Bohorodičke IV. všeobecný snem (Efez, 431).
Jej ikony zaujímajú u nás významné miesto. V chráme, pri bohoslužbách je ich miesto spoločné s ikonami Spasiteľa Christa. Ikony Presvätej Bohorodičky sa odlišujú od ikon druhých svätých aj ikon anjelov rôznorodosťou ikonografických typov, počtom, rôznosťou aj intenzitou ich uctievania. Len v cirkevnom kalendáriu Pravoslávnej Cirkvi v Rusku je zaznačených vyše 260 ikon Presvätej Bohorodičky, ktoré sa preslávili zázrakmi a majú svoje liturgické sviatkovanie. Všetkých ikon je však až okolo 700.
Prvé ikony Božej Matky pripisuje cirkevná Tradícia svätému evanjelistovi Lukášovi, ktorý ich napísal po Päťdesiatnici. Prvá z nich prináležala typu, ktorý nazývame "Umilenije", kde sa vyobrazuje vzájomné láskanie Bohorodičky a Mládenca. Tu sa zvýrazňuje prirodzené ľudské cítenie, materinská láska a nežnosť. Je to obraz Matky, ktorá hlboko smúti kvôli budúcim utrpeniam Syna a v mlčaní prežíva ich neodvratnosť a nevyhnutnosť (tu patrí napr. Vladimírska ikona Presvätej Bohorodičky). Druhá ikona sa vzťahovala k typu nazvanému "Odigitria" - "Putevoditeľnica" (Sprievodkyňa na cestách). Samotná Božia Matka aj Mládenec, obaja hľadia na pozerajúceho sa človeka. Je to jednoduché, ale veľkolepé zobrazenie, kde sa osobitne vyjadruje Božstvo Mládenca Christa - Christos tu žehná a drží zvitok (tu patrí napr. Kazanská ikona Presvätej Bohorodičky). Tretia ikona vyobrazovala Božiu Matku bez Mládenca. Je pravdepodobné, že sa táto ikona podobala na ikony Bohorodičky z tzv. "Deisisného činu", t. j. Bohorodičky obrátenej s modlitbou ku Christovi. Nevieme presne, koľko ikon napísal svätý evanjelista Lukáš, no cirkevná Tradícia ich rozdelila do troch archetypov, na základe ktorých sa vyvinula ikonografia Presvätej Bohorodičky.
V súčasnosti sa vo svete nachádza okolo 30 ikon, ktoré sú pripisované evanjelistovi Lukášovi - na Athose, v Rusku, v Ríme a inde. Mnohé tieto ikony sa pripisujú evanjelistovi nie preto, že by boli napísané jeho rukou; je nepravdepodobné, aby sa zachovali až do dnešných dní (nie je to však nemožné, keďže máme ostatky svätých prvých mučeníkov, apoštolov, dokonca svätého Jána Krstiteľa). Odborníci - archeológovia hovoria, že zo starobylých vyobrazení Bohorodičky typu "Umilenije" nemáme (nie je známy) originál, ktorý by bol napísaný pred 10. storočím. Čo sa týka typu "Odigitrie", tak najstaršie nám známe vyobrazenia pochádzajú z obdobia 6. storočia. Autorstvo svätého evanjelistu Lukáša je možné chápať v tom zmysle, že tieto ikony sú odpismi z ikon, ktoré kedysi napísal samotný evanjelista. Tiež tzv. "Apoštolské pravidlá" nie sú apoštolskými preto, že by ich boli napísali samotní apoštoli, ale preto, že majú apoštolský charakter a sú "oblečené" apoštolskou autoritou. Istotne nie všetky ikony pripisované dnes evanjelistovi Lukášovi napísal sám, no to neznamená, že sa v Cirkvi dodnes niektoré nezachovali.
Tradícia o tom, že evanjelista Lukáš je prvým, ktorý napísal ikony Božej Matky, sa nám zachovala v textoch bohoslužieb niektorých ikon Presvätej Bohorodičky, napr. Vladimírskej ikony (21. máj, 23. jún a 26. august). Píše sa tam: "Tvoj čestný obraz napísal svätý Lukáš, oduševnený pisateľ Christovho Evanjelia, zobrazil Tvorcu všetkých na Tvojich rukách" (kánon na utreni). Iný text hovorí, že sama Bohorodička odobrila napísať svoju ikonu - pridala jej svoju blahodať a silu. Cirkev používa tieto texty v bohoslužbách niekoľkým ikonám Božej Matky rôznych typov. Cirkev taktiež zvýrazňuje prijatie blahodate a sily na všetky odpisy týchto ikon ako reprodukcií originálnych čŕt Božej Matky, ktoré boli zachytené evanjelistom Lukášom.
Ešte aj v 8. storočí svätý Andrej z Kréty a svätý German, patriarcha konštantínopolský (715-730) hovoria o ikone Bohorodičky "Odigitrie", pripisovanej evanjelistovi Lukášovi. Svätý German dodáva, že táto ikona bola napísaná počas života Bohorodičky a zaslaná do Ríma Theofilovi, tomu Theofilovi, o ktorom sa hovorí v úvode k Evanjeliu podľa Lukáša a ku Skutkom apoštolským.
Okrem ikon, napísaných svätým evanjelistom Lukášom, Tradícia hovorí ešte o nerukotvorennom - zjavenom obraze Bohorodičky. Jeho pôvod sa v krátkosti podáva v službe Kazanskej ikony Božej Matky (8. júla a 22. októbra). Píše sa tam: "Apoštoli Boha Slova, Christovho Evanjelia hlasní a zemi blahí zvestovatelia, Božskú Cirkev osnovali v Tvojom presvätom mene, Bohorodička aj k Tebe prichádzajú, prosiac Ťa, aby si prišla na jej posvätenie. Ty si však, ó, Božia Matka, povedala: choďte do sveta a Ja budem tam s vami. A oni idúc nachádzajú tam, na stene chrámu Tvojho obrazu, Vládkyňa, podobu..." (sidalen po 3. piesni kánona). Tradícia hovorí, že tými apoštolmi boli svätý apoštol Peter a Ján a že tento chrám bol postavený v Lyde. Sviatkovanie Lydskej ikony Presvätej Bohorodičky je 12. marca. Najstaršie zachované historické svedectvá o samotnom Lydskom obraze Bohorodičky pochádzajú až z 8.-9. storočia. Hovorí sa o ňom v úryvku, ktorý bol napísaný okolo roku 726 pravdepodobne svätým Andrejom Krétskym. O osude tohto obrazu nie je nič známe, iba to, že existoval ešte v 11. storočí. V 8. storočí, keď svätý German, budúci konštantínopolský patriarcha, prechádzal cez Lydu, prikázal urobiť kópiu tejto ikony. Neskôr, v čase ikonoborectva, poslal ju kvôli jej záchrane do Ríma. Po víťazstve nad ikonoborectvom sa táto ikona vrátila do Konštantínopolu.
Ikon Presvätej Bohorodičky je mnoho. Jedno však majú spoločné - úcta ľudí k nim je neobyčajná a obrovská. Státisíce pravoslávnych kresťanov dennodenne stoja, kľačia, skláňajú sa s modlitbami k Božej Matke a prosia ju o pomoc, záštitu a milosrdenstvo.

Protodiakon Ján Husár


Domov | História | Chrám | Bohoslužby | Sv. A. Nevský | Svätyne chrámu | Čitáreň | Zbor | Mládež | Fotogaléria | Kontakt | Odkazy | Mapa stránky


Zpäť na obsah | Zpäť na hlavné menu