Pravoslávna cirkevná obec Prešov

Vo svetle pravoslávnych ikon
II.

Vzťah Cirkvi k ikone a umeniu je daný od jej vzniku, je nemeniteľný a tak ako všetko v Cirkvi aj kresťanské umenie má spásonosnú úlohu - pomáha kresťanom na ceste k spáse. Pravoslávna Cirkev učí, že ikona sa zakladá na samotnom fakte Vtelenia Božieho Syna. A to znamená, že kresťanský obraz nie je v rozpore alebo protirečení so Starým Zákonom, hoci v ňom mnohí vidia zákaz akéhokoľvek zobrazovania. Mnohí sa domnievajú (najmä protestanti), že Starý Zákon odmieta akékoľvek zobrazenie a každý pokus o neho je cestou k modle, k modloslužbe. No práve naopak, obraz (ikona) je priamy dôsledok Starého Zákona. Predkom kresťanského obrazu nie je pohanská modla, no neprítomnosť priameho obrazu do doby Vtelenia. Starý Zákon nám predkladá symbol (predobraz), ktorý svoj obraz dostane v Novom Zákone. Nie pohanská modla je predkom ikony, ale starozákonný symbolizmus - predobraz. Je to presne tak, pretože predkom novozákonnej Cirkvi nie je pohanský svet, ale starobylý Izrael, Bohom vyvolený národ, ktorý bol určený k prijatiu Božieho Zjavenia a Cirkev je tak Novým Izraelom.
Pre Christovu Cirkev je úplne jasné, že zákaz vyobrazení, ktorý bol daný v Starom Zákone (2Mjž 20, 4 - Neurobíš si modlu, ani nijakú podobu toho, čo je hore na nebi, dolu na zemi alebo vo vode pod zemou! - pozri aj 5Mjž, 4, 16-19.), je iba dočasný pedagogický a výchovný aspekt, ktorý sa vzťahuje iba k Starému Zákonu a nie principiálny zákaz. "Dal som im zlé prikázania", hovorí Boh ústami proroka Ezechiela (Ez 20, 25), dal ich pre tvrdosť ich sŕdc, objasňuje príčinu zákazu obrazu prepodobný Ján Damaský. Starý Zákon síce zakazoval priamy a konkrétny obraz, no ten istý Zákon zachytáva Boží príkaz robiť vyobrazenia, ako boli archa zmluvy a v nej nachádzajúce sa predmety. Mali predobrazný a symbolický význam. Ich presné vyhotovenie bolo ukázané samotným Bohom do najmenších podrobností. Učenie Cirkvi o ikone a jej vzťahu k starozákonnému zákazu bolo s osobitou jasnosťou vypracované prepodobným Jánom Damaským v jeho "Slovách na obranu svätých ikon", napísaných ako odpoveď ikonoborcom, ktorí odmietali ikony na základe starozákonného zákazu, pričom neurobili rozdiel medzi kresťanským obrazom a modlou. Prepodobný Ján Damaský odkrýva zmysel starozákonného zákazu a na základe starozákonných aj evanjeliových textov poukazuje, že kresťanský obraz vôbec neprotirečí starozákonnému zákazu, no je jeho zavŕšením. Jeho výklad hovorí, že v Starom Zákone sa bezprostredné spoločenstvo Boha so svojím národom uskutočňovalo v hlase, t. j. cez slová. Boh sa neukazuje, zostáva neviditeľným a pripomína, že hoci počuli Jeho hlas, Izrael neuvidel Jeho obraz, podobu (5Mjž 4, 12). Starý Zákon zakazoval zobrazovať stvorené - zvieratá, nebeské telesá, ľudí, živly a pod. Keď sa však hovorí o Bohu, tak je tam potvrdzované, že je neviditeľným. A keďže nevideli Jeho obraz, je samozrejmé, že Ho nemohli ani vyobrazovať. Mohli iba písomne zachytiť Božie slová, čo prorok Mojžiš aj urobil. No a ako teda zobraziť neviditeľné, netelesné, to, čo nemá formu, rozmery, či farbu? Je jasné, že v Starom Zákone, nebola možnosť zobrazovať Boha, no v Novom Zákone táto možnosť je, pretože Boží Syn prijal ľudské telo, prijal podobu služobníka (Fil 2, 7) a preto môžeme zobrazovať Toho, ktorý sa zjavil, žil medzi nami, naše oči Ho videli a naše ruky sa Ho dotýkali (1Jn 1, 1-5). Boh sa zaodel do telesného obrazu, tak Ho môžeme opísať nielen slovami, ale aj farbami. Samotný zákaz vyobrazovať neviditeľného Boha dáva predpoklad (ako to chápe svätý Ján Damaský) vyobrazovania Boha vtedy, keď sa naplnia všetky proroctvá o Jeho príchode - Vtelení. Ak by bol Boží obraz zhotovený predtým (pred Vtelením), bola by to iba lož a výmysel.
Čo sa týka zákazu zobrazovať stvorené, tento zákaz sledoval iba jeden cieľ: neumožniť vyvolenému národu, aby sa klaňal stvoreným veciam namiesto Bohu - Stvoriteľovi. Ľudia boli v Starom Zákone veľmi náchylní k modloslužbe, preto Boh nechcel, aby to isté robil aj vyvolený národ. Tento zákaz bol teda prevenciou pred modloslužbou. Nijaký obraz stvoreného nemohol predsa nahradiť Boží obraz. No aj v Starom Zákone máme príkazy vyhotoviť predmety k úcte (svätostánok, archa zmluvy, cherubíni, predmety svätyne, neskôr chrám a pod.), no tie boli striktne spojené s bohoslužobným životom Izraela. Pritom toto zhotovenie predmetov k úcte muselo byť presne podľa Božích pokynov a podľa Jeho vôle. Každý takýto presne zhotovený predmet musel mať svoje miesto, svoje presné určenie, aby každý Izraelita pochopil, že predmet je len prostriedkom k uctievaniu samotného Boha. Sám Boh dal možnosť zobrazovať aj duchovný svet (cherubínov) prostredníctvom umenia, avšak za predpokladu, že bude zhotovený podľa Jeho pokynov, vyvolenými ľuďmi, umiestnený na správnom mieste, v správnej polohe, správnom počte, aby vyjadroval jedinú myšlienku - služby pravému Bohu. Všetko, čo dýcha, má chváliť Boha, hovorí v 150. žalme žalmista. Preto boli v jeruzalemskom chráme steny pomaľované rozličnými zvieratami (levy, voly), ktoré sa taktiež klaňali Bohu a to vylučovalo, aby ich ľudia urobili bohmi namiesto Hospodina. Pre nás je toto veľmi dôležité, pretože rozdelenie a odlíšenie inšpirovaného bohoslužobného umenia od pohanského umenia je vlastné nielen Starému Zákonu, ale samotnému princípu tohto umenia. Takým bolo v Starom Zákone, takým zostalo aj v Novom Zákone.
V Novom Zákone nastáva doba obrazu, pretože k vyvolenému národu zostupuje Boží Syn. Apoštoli teda videli Christa - Boha telesnými očami, videli Jeho utrpenia, Jeho zázraky a počúvali Jeho slová. Videli Ho tvárou v tvár. No dnes počúvame Jeho slová cez knihy a Jeho obraz vnímame prostredníctvom svätých ikon. Jedným aj druhým posväcujeme svoje zmysly a cez obe (knihy a ikony) vzdávame úctu Jemu samotnému. Cez slová, ktoré počujeme telesnými ušami, vnímame aj duchovné, cez telesné vnímanie zrakom prichádzame k duchovnému vnímaniu.
Výklad svätého Jána Damaského nie je jeho osobným vyjadrením, ani nejakým dodatkom k prvotnému učeniu Cirkvi. Učenie o obraze je v obsahu kresťanského učenia od počiatku, podobne ako učenie o dvoch prirodzenostiach, o Bohorodičke a iné. Prepodobný Ján Damaský zosystematizoval a sformuloval v 8. storočí to, čo existovalo v Cirkvi od počiatku. Urobil to ako odpoveď na stav, ktorý si vyžadoval väčšiu jasnosť a presnosť a tak je prvým, ktorý systematicky sformuloval učenie Cirkvi o pravoslávnej viere do diela: "Presný výklad pravoslávnej viery".
Otcovia 7. všeobecného snemu (r. 787) hovoria, že tradícia robiť písané vyobrazenia existovala už v časoch apoštolskej blahej zvesti. Táto spojitosť kresťanstva s obrazom objasňuje aj ten fakt, že obraz (ikona) sa objavuje v Cirkvi od počiatku ako niečo prirodzené a zaujíma v nej patričné miesto.
Naplnenie prísľubu, ktorý dal Boh človeku, posväcuje celé stvorenstvo, teda aj všetkých starozákonných ľudí, začleňujúc ich do jedného vykúpeného ľudstva. Teraz, po Vtelení, môžeme vyobrazovať aj prorokov, praotcov Starého Zákona, ako predstaviteľov ľudstva, ktoré je tiež vykúpené krvou vteleného Božieho Syna. Vyobrazenia týchto ľudí, tak ako aj novozákonných spravodlivých a svätých nás už nemôžu priviesť do modloslužobníctva, pretože sme od Boha dostali schopnosť rozlišovať a vieme, čo môže byť vyobrazené a čo nie. V týchto vyobrazeniach vidíme prvoobraz - Isusa Christa. Nezobrazujeme nedostatky, zvrhlosť či chyby ľudí, nerobíme obrazy na slávu démonov, robíme vyobrazenia na slávu jediného Boha, Jeho svätých a kvôli utvrdeniu sa v cnostiach a spáse našich duší.
Starozákonné predobrazy ohlasovali budúce, prichádzajúce spasenie - zjavenie sa Boha v tele. To otcovia presne vyjadrili formuláciou: Boh sa stal človekom, aby sa človek mohol stať bohom (napr. Atanáz z Alexandrie). V centre diela našej spásy stojí Boží Syn, Boh, ktorý sa vtelil, ktorý sa stal človekom a bezprostredne s ním aj prvý človek, ktorý dosiahol zbožštenie - Presvätá Bohorodička. Na týchto dvoch osobách sa naplnili všetky starozákonné predobrazy. Naplnenie týchto prorockých slov (predobrazov) sa v novozákonnej Cirkvi vyjadruje dvomi hlavnými ikonami - ikonou Spasiteľa, Boha, ktorý sa stal človekom a ikonou Jeho Matky Márie, Bohorodičky. Preto aj prvé ikony, ktoré sa objavujú spoločne s kresťanstvom, sú práve ikony Spasiteľa a Presvätej Bohorodičky. Cirkev na týchto dvoch ikonách osnovala a zakladá celú svoju ikonografiu.
Ikona nesmie byť v opozícii voči požiadavkám, ktoré Boh vyslovil v Starom Zákone. Aby plnila svoj cieľ (oslava jediného Boha) a mohla byť považovaná za dielo kresťanského umenia, musí byť zhotovená v Novom Izraeli (Christovej Cirkvi), a nie mimo neho, urobiť ju musí inšpirovaný človek (duchovne živý člen Cirkvi), a nie ktokoľvek, kto si to zmyslí, ďalej musí mať svoje presne vymedzené miesto a určenie (chrám, domácnosť, modlitba a pod.), aby sme cez jej zneváženie neznevažovali samotného Boha, lebo ikona má k Bohu privádzať a nie Boha nahrádzať, má vyjadrovať úctu jedinému Bohu a nie materiálu - farbám, zlatu, drahokamom. Práve to je problém aj dnešnej doby, v ktorej sa za pravoslávnu ikonu považuje akýkoľvek obraz, ktorý ikonu pripomína (zväčša technikou). Ikona je dielom Cirkvi a slúži Cirkvi, preto zhotoviť ju môže len živý člen Christovej Cirkvi, ktorý bude pri jej zhotovovaní postupovať v súlade s učením a tradíciou Pravoslávnej Cirkvi. Ikonu nemôže písať človek nepravoslávny, človek, ktorý nepristupuje k eucharistickej čaši, ktorý nedodržiava tradičné pravoslávne kánony, ktorý nežije pravoslávnym liturgickým životom, človek nestály vo viere. Problémom dnešnej doby je aj nová forma ikonoborectva, ktorá spočíva v absolútnej voľnosti pri používaní svätých ikon, mimo ich cirkevného určenia. No ikona má v Cirkvi svoje presné poslanie, miesto aj určenie. Kedysi (v dobe ikonoborectva) boli ikony zakazované, protivníci ikon ich hanobili, ničili a rúhali sa. Mať ikonu v chráme či doma bolo nebezpečné a človeku hrozilo vylúčenie z Cirkvi, biskupom vyhnanstvo, mnohým hrozila aj smrť. Dnes môžeme slobodne vlastniť ikony, používať ich pri bohoslužbách, domácich modlitbách, či umiestňovať ich do našich príbytkov, áut a pod. No v dnešnej dobe sa objavuje aj nesprávne používanie svätých ikon, úplne mimo ich úlohy a poslania. V obrovských množstvách sa tlačia na fľaše od alkoholu, na servítky, ktorými si poutierame ústa a zahodíme do koša, na rozličné igelitové tašky, škatuľky, baliace papiere, ktoré skôr či neskôr poškodíme a zahodíme. Ikony sú dokonca na náušniciach, náramkoch, robia ich ako tetovanie, bezhlavo a nezmyselne si nimi ozdobujeme telo, odev (napr. tričká, ktoré potom perieme spolu so spodnou bielizňou), telefóny, kľúče a iné predmety, povaľujú sa v našich vreckách, hádžeme nimi z miesta na miesto. Prinášame k týmto ikonám svoje modlitby? Predstavme si, že sa ideme modliť pred igelitovou taškou či náušnicami - absurdné! Ikona je ikonou vtedy, ak jej dáme miesto, ktoré jej dal Boh a ktoré jej právom patrí. Nerobme z nej obyčajný predmet, veď ona je svätyňou! Nemá byť modlou, nemá byť iba ozdobou, nemá byť predmetom necirkevného použitia. Nevnímajme ikonu len z estetického hľadiska, to je úloha, ktorú má ikona len pre začiatočníka vo viere a aj tá má človeka priviesť k dospelosti vo viere (vtedy ikona bude mať aj ostatné úlohy - vieroučnú, modlitebnú, bohoslužobnú atď.). Estetická stránka ikony nemôže a nesmie pohltiť ostatné.
V Pravoslávnej Cirkvi má všetko svoju správnu mieru, mieru, ktorá je daná skúsenosťou Cirkvi. V Cirkvi má všetko svoje správne miesto aj úlohu a všetko je namierené na spásu človeka. Správnu mieru má pôst, modlitba, poslušnosť, eucharistický život... a správnu mieru má aj úcta k ikonám. Vysvetlili nám ju Otcovia, ktorí rozvinuli učenie o správnom spôsobe uctievania svätých ikon. Hovoria, že my sa neklaniame ikone, ale Bohu. Neklaniame sa ani materiálu, z ktorého je ikona urobená, ale cez ikonu sa klaniame Prvoobrazu - Isusovi Christovi. K svätým ikonám máme zbožnú úctu, takú, ktorá nám pomáha na ceste k Bohu.

Protodiakon Ján Husár